Charakteristika postáv

September 11th, 2010

Samuel Uhrík: Je holičom v meste.  Väčšina ľudí v pivnici ho pozná. Je veľmi charakteristická postava čo sa týka vlastností. Už jeho prvý výstup čitateľovi ukazuje časť z jeho tváre. Keď ho doslova hodia do pivnice, nechápe a žiada o vysvetlenie odvolávajúc sa na istého pána Severínyiho. Z jeho slov je vidno že by to mal byť jeho zákazník a tým aj známy majetní človek, ktorý pravdepodobne má nejaké slovo v meste: „Pán Severínyi predsa…To, prosím, nedovolí, nedovolí…! …V tomto meste každý vie, čo je to pán Severínyi…!“ (10)  , alebo na inom mieste hovorí: „Nie…nie…on ma v tejto diere nenechá…!“ (10) Uhrík je rád, že má za „priateľa“ takého pána, ktorý je s ním spokojný, pokladá ho za dobrého známeho a očakáva od neho pomoc. Dokonca ho pred ostatnými vychvaľuje: „Och, pán Severínyi, to je kapacita…jemná duša, básnické črievko…a pozná sa aj s ministrami!“ (10) Toto je dôvod prečo mu dôveruje. Sám seba pokladá za dobrého frizéra a ostatným to dá najavo pomocou slov samého pána Severínyiho: „Rozvalí sa mi v kresielku…zažmúri oči… ja mu pustím britvu po tvári…a on si len tak pradie, ako kocúr…a chváli ma…Uhrík, ty lotor, to nie je britva…to je vetrík…anjelské krídlo…!“ (10) Tu vidíme, že on sám sa považuje za dobrého holiča a lichotí mu keď ho druhí v tom potvrdzujú. To, že sa pokladá za dobrého, znamená pre neho i užitočnosť pre ostatných a v konečnom dôsledku nevyhnutnosť jeho povolania v spoločnosti. Tu sa črtá jeden z argumentov, ktorý postavy neskôr používajú.

    Uhríkov charakter možno vidieť aj v jeho prístupe k momentálnym spoločenským problémom, problémom vlastného národa, vlastných ľudí. V podstate povstanie pre neho nič neznamená, je mu jedno, že bolo potlačené a, že Nemci sú späť. Môžeme to vydedukovať zo spôsobu akým glosuje kartársku vášeň neprítomného Petráša na základe kariet ktoré objavil na stolíku.: „Pán Petráš, no…/Pohráva sa s kartami/ Dlho-dlho nič… a zrazu… za povstania hodí všetko na jednu kartu…! Na tú novú republiku…“ (13), a neskôr: „A kďeže je…? Vo hviezdach, prosím…! Pán Petráš, aj tá nová republika… Nemci sa vrátili – a rozbili mu bank!“ (13)

    Jeho pravá tvár sa počas príbehu celkom jasne odkrýva a čitateľ mu vidí viac do vnútra. Už na začiatku u neho badať známky zbabelosti, keď tulák povie, že už možno nikto nebude doma. Uhrík sa v tom ohradí: „Prečo nie…?“ /Zmorený strachom, v neblahej predtuche./ „Prečo by sme neboli…?!“(19) Táto jeho reakcia nadväzuje na predošlý rozhovor o smrti istého vojaka, kde Uhrík dôrazne ostatných opomenul, že v jeho prípade žiadne vypočúvanie neprichádza do úvahy, pretože býva až za mestom, teda ďaleko od miesta vraždy.

    Neskôr, keď príde pán Fischl, ktorý im chce pomôcť dostať sa odtiaľ, Uhrík ukazuje svoju sebeckú tvár a znova spomína pána Severínyiho: „A keby ste ráčili… pánu Severínyimu…že som tu. Že aj Samo Uhrík sedí!“ (27) Tento jeho zjavný egoizmus by sa na jednej strane dal chápať, pretože je prirodzené myslieť najprv na seba. No neskôr keď sa postavy ocitnú v omnoho horšej situácii, uvidíme, že v prípade Uhríka nejde iba o zdravý egoizmus. Dostáva sa do častých hádok s Tulákom, kvôli výrazne protichodným názorom a to hlavne vtedy keď sa jedná o oslobodenie. Tulákovi je to jedno a Uhrík sa čím ďalej tým viac stavia proti nemu a dokonca sa mu vyhráža: Uhrík: „Pozor, kamarát, zavadziaš… Ešte slovo a…“

                 Tulák: „A čo…?“ /V holičovej ruke sa blysne britva./

                 Uhrík: /Zrúkne./ „A vyrežem ti ten tvoj všivavý jazyk…! Vymiškujem tú tvoju pýchu…!“

                           /Britva sa zatrasie pred nehybnou tvárou Tuláka/(28)
Tu vidíme, že holič Uhrík je veľmi prchkej povahy. Nedokáže sa ovládať a keď je dlho uzavretý v jednej miestnosti s ľuďmi, z ktorých nie každý mu je po vôli, začína byť nervózny. Hoci po prvom útoku na Tuláka sa mu horko ťažko ospravedlní, stále má neho zatvrdnuté srdce a nie je úprimný: „No, čo sa tak dívaš…?! Nemám nervy zo železa… ja som už taký!“(28)  a pokračuje: „A ty my akosi nesedíš, bratku…! Nikto z nás nemá právo sa tu vyvyšovať…! A zavadzať, prosím, kašľať na druhých, dočerta…!“ (28) On sám hovorí, že netreba kašľať na druhých, no nie je príkladom opčného postoja.

   

    

  

    Na postave Uhríka je veľmi jasne vidieť zmenu v prístupe k ostatným v dôsledku nepriaznivej situácia. Keďže sa nachádza v ohrození smrti , mení to jeho charakter veľmi výrazne. Je zničený, ustráchaný o vlastný život, bojí sa len o seba. Chce s toho čo najskôr vyviaznuť a keď zisťuje, že mu jeho vysokopostavený známy nepomáha, nadáva a je ešte viac nervózny: „Pán Severínyi… Jeho tvár… jeho jemná kožka… len moja ruka ho vie opatriť! My… my sme si predsa rozumeli… /Zrazu ním zalomcuje divá zlosť./ Ach, to staré prasa…! Desať rokov sa trápim s tou hnusnou, spotenou plešinou… s tou mastnou bravčovou papuľou…desať rokov mu strihám ešte aj chlpy z nosa…! Fuj! Také štetiny nemá ani divá sviňa…! Ach ten starý ožran… pažravec…ach, ten kurevník…! /Klesne na diván zalejú ho slzy krivdy a sebaľútosti./ Prečo mi to urobil… desať rokov… mne…mne Uhríkovi Samkovi…?“ (41) Tu vidíme, že mu je ľúto iba samého seba a plače len nad sebou.

    Jeho konanie sa stáva stále viac agresívnejším a situácia v pivnici sa kvôli nemu veľmi vyhrocuje. Všetko okolo ho vyrušuje, vadí mu keď niekto vedľa šuchoce, pohybuje sa, je. Už mu vadí aj prítomnosť ľudí. Je čím ďalej tým viac zdrvený. Je posadnutý svojou vlastnou záchranou. To sa ukazuje keď bez dôkazov obviňuje tuláka z vraždy vojaka a to len kvôli tomu, že má podozrivý lovecký nôž: „Ty zomrieš…! Ty si zabil vojaka…! /Nepríčetne./ Na tom noži musí byť krv…! No ukáž… ukáž, daj ho sem!“(36) Keď babica povie, že takým nožom zabili vojaka. Je si už úplne istý, že to nie je náhoda a chce ho udať, keď príde pán Fischl. Keď mu pán Fischl povie, že to z určitosťou nebol tento tulák neverí a vykrikuje, že to nemôže vedieť. Učiteľ Tomko ho kritizuje ako sa opovážil obviniť nevinného človeka a on na to: „Stalo sa niečo…? /V zlostnej obrane./ A vy ste vedeli, že je… taký nevinný? Dočerta- opýtať sa predsa môžem, keď mi ide o kožu…!“(47) Pred ostatnými sa obraňuje uzatvára sa do vlastného strachu a vytvára si aj pomyslený múr medzi ním a druhými, ktorý sa nakoniec už nebude dať prekročiť. Trápi ho len myšlienka záchrany svojej kože, vlastnej existencie.

    Je pyšný sám na seba a hrdý na to, že je Samo Uhrík. On predsa nemôže zomrieť len tak… náhodou a ako sám hovorí, ako oslepený zajac pred autom. Nemôže zomrieť tak ľahko, nemôže čakať na smrť oslepený, nič nerobiac. Táto jeho aktivita však nie je prospešná pre ostatných.

    Sám sa ohradzuje, že on nemôže byť vybraný, pretože má doma ženu, brata a sestry. Že na neho niekto čaká a bojí sa o neho. Kontroverzne apeluje na Tuláka: „A život jedného…niktoša? Akú má cenu…?!/Zúrivo proti nemu./ Nijakú… nijakú…!“ (49), pričom znova myslí len na seba.

    Uhrík by bol schopný obetovať hocikoho len aby prežil on sám. V scéne kde starec hovorí o vlastnej smrti a zároveň však aj o poslednej povinnosti v jeho živote a to pomstiť svojho syna, Uhrík mu odpovedá: „Isteže, oko za oko … Taký je zákon. /Opatrne, úlisne./ Len či už nie ste pristarý.. na také veci? Či… či by nebolo lepšie, keby to urobil… niekto za vás… niekto mladší…?“ (52) Možno tým myslí seba a tým sa ukazuje čitateľovi a osoba schopná zabiť druhého človeka, no hlavne chce starcovi nepriamo navrhnúť nech sa za nich a teda aj za neho obetuje. Navrhuje a zároveň príma akékoľvek riešenie, ktoré jeho neohrozí a ostatných kritizuje za ich pasivitu. Neváži si ľudský život pokiaľ nejde o jeho vlastný. Už neostáva človekom mení sa na zviera. Niekde vo vnútri v ňom vyhráva ta zvieracia stránka- prežiť za každú cenu, silnejší prežije. Stráca ľudskosť: „A smiem sa spýtať – čo mi to pomôže? Zachovám si tvár – a prídem o hlavu! /Tulákovi, plný hnevu./ Bez tváre sa dá žiť – ale bez hlavy nie, ty blázon…!“ (55)

    V posledných pasážach čakania sa jeho strach vystupňuje do krajnosti. Nemieni čakať na Fischla aby sám s klobúka vybral jedno meno, pretože to by znamenalo, že to môže byť aj on: „Ja nie som martýr… mučeník! Ja nemám na to postavu…! /Zúfalo./ Som len obyčajný holič… a chcem žiť…pracovať…holiť a strihať… a starať sa o tie všivavé ľudské hlavy!“ (57) Je zúfalý, chce si zachrániť krk. Najskôr obviňuje Tuláka, že privoláva ich smrť a keď Tulák zas opakuje, že treba za každú cenu ostať človekom, hystericky odpovedá: „Počujete…? Za každú cenu…? /Posadnutý strachom, nenávisťou./ A viete, prečo tak vraví…? Jeho život už nemá nijakú cenu – preto! On je už stratený… a on to vie…on to vie! Je to človek na úteku… štvaná zver… Keď ho chytia je koniec! Len preto pohŕda životom… jemu už na ničom nezáleží! On už nemá čo stratiť…!“(57)

    Tulák je podľa neho už teraz mŕtvy a preto mu nezáleží na živote a chce všetko nechať tak. Hovorí mu: „… ty sa už černieš zemou, páchneš hrobom – ty si smrť sama…!“ (57) Kvôli vlastnej záchrane je schopný hocikoho udať: „Stačí povedať…jedno meno! A to je všetko…! …Stačí, keď sa dohodneme na tom jednom mene… majorovi je to predsa jedno… on potrebuje iba jeden kus… jednu hlaveu…!/ Brutálne, víťazne./ A tá hlava nemusí byť práve naša…! “(58) Toto je ďalšie z jeho sebeckých riešení, hoci ho druhí za to kritizujú on sa nemení k lepšiemu a jasne dáva najavo svoju povahu: „Ja som sám… sám so sebou…! /V zúfalej obrane./ Človek má predsa právo nebyť s nikým…! Iba sám… sám so sebou…!“ (59)

    Uhrík je charakterovo opačná postava vzhľadom k Tulákovi, preto je medzi nimi ostrý konflikt, ktorý končí keď Uhrík nepríčetne zabíja Tuláka. Nenávisť mu zatemňuje hlavu a vstave úplného vytrženia spácha čin ktorého sa najskôr zľakne a jachce: „Veď ja… ja som nič… To len tá ruka…/Zhrozene pustí britvu na zem./ Bože môj…! Akoby… sama od seba.“ (59) Potom sa ohradí tým, že chcel ostatných zachrániť.

    Keď príde Fischl hovorí, že tulák sa zabil sám a tým je vlastne problém vyriešený. Že sa zabil lebo sa že vraj bál mučenia a vypočúvania. Týmto očiernil Tuláka a ostatní to už nestrpeli a povedali pravdu. Uhrík sa zarazil a dostal strach no keď pán Fischl nechcel počuť nič viac a odišiel on znova opakoval, že urobil len dobre a ukázal sa v ňom znova ten zvierací pud: „…Dnes každému ide o jedno…! Vydržať… prežiť… Zachovať sa…!“(65)

    Ostatným sa vyhráža, že majú svedčiť, že to bola samovražda. Hovorí im: „Áno, áno…! Spoluvinníci – -to je to správne slovo! A tú hrču na svedomí… tú hrču budeme mať všetci! Všetci, čo si mojou zásluhou zachránia život…! /Hlas sa mu lomí./ Ľudia žijú aj s mlynským kameňom na duši… Kristepane dá sa žiť aj s hrčou…!“ (65) Tu ho začína ťarcha jeho činu lámať. Sám seba presvedčuje, že urobil správne: „Bol to nepriateľ! Kuvik, čo nám spieval o smrti…! Musel som… musel som ho odplašiť…! Bol taký…cudzí medzi nami… taký sám… taký zbytočný! Ani sove meno nepovedal… nič… A mal také… čudné oči…čudné reči… spôsoby… …aj…aj o  r a s e čosi vravel – pamätáte Nie, nie… to nebol zajatý povstalecký vojak…! To vôbec nebol vojak! …Viete, kto to bol…? Bol to žid…!“ (66) Obviňuje ho ešte aj po smrti, že bol proti všetkým a iba urážal a myslel na seba a vlastne hovorí o sebe. Hovorí, že on sám nie je proti židom, aj tí mu dávajú zarobiť. No neváži si ich: „O jedného žida viac alebo menej, na tom dnes už nikomu…“ (67)

    V závere Uhrík prekvapuje svojim konaním. Pochopí, Že on je ten, ktorý musí teraz umrieť, je to jeho údel, zaslúži si to. Má umrieť aby tým vykúpil ostatných. Nechce aby ho zmárnili vlastní: „Ej, Uhrík, Uhrík…možno lepšie, keď ťa zmárnia cudzí, ako svoji… Holič, zastrelený na úteku… Samko Uhrík, najlepší frizér v meste… Človek , ktorý po celý život statočne žil… statočne pracoval… až kým neprišli tieto všivavé časy…?“ (68) Táto zmena je neočakávaná. Je to nejaké priznanie sa, Uhrík sa chce ešte raz v živote vystrieť a ukázať, že je chlap. Chce splatiť svoju dlžobu aj Tulákovi. Sám sa pokladá za akéhosi mučeníka, svoju smrť pokladá za sebaobetovanie pre druhých.
Tulák:  Je to jediná postava s desiatich, ktorá nepochádza z mesta. Nikto z ostatných osôb v pivnici ho nepozná. Sám sa im predstavuje ako „Nikto“. Pokladá možno za nepodstatné aby sa im predstavil. Ľudia v pivnici sa k nemu správajú dosť podozrievavo pretože nevedia kto to je a čo môžu od neho očakávať. Spočiatku čitateľovi pripadá ako postarší, mrzutý pán, ktorému vadí spoločnosť. Vyzerá ako nekomunikatívny a arogantný človek no v skutočnosti opak je pravdou. Na pohľad si neváži ľudí s dokonca sa ironicky posmieva ich naivite(o Nemcoch): „Celkom iste. Donesú vám ruže a s plačom odprosia.“ (12)

    Vysmieva sa ostatným ako sa vyhovárajú, že nie sú odtiaľto a bývajú kdesi ďaleko. Že každý má svojho svedka a ťahá sa od krvavej veci čo najďalej. Vysmieva sa ich strachu a zbabelosti. On sám sa nebojí hoci si plne uvedomuje situáciu možno ako prvý zo všetkých: „Nikto z nás už možno… nebude doma… Spočítali ste, koľko nás tu je…? …Je nás desať…! /Ondrejovi./ No povedz, Ondrík… obyčajná náhoda, nič inšie…!“ (19) Uvedomuje si to tak isto ako učiteľ Tomko, no na rozdiel od neho to dáva najavo. Nemlčí, nebojí sa povedať pravdu a tým možno aj strašiť ostatných. Vtom sa od Tomka odlišuje: „To nie je náhoda. To je taký starý zvyk./Tomkovi./ A vy to dobre viete, nie sme deti, pán učiteľ! …Za jedného cudzieho – desať našich.“ (19) Dá sa povedať, že Tulák vidí do ostatných ľudí. V Tomkovi vidí jedného z mála inteligentných tu dole asi iba sním a Ondrejom sa rozpráva bez pohŕdania. Celú situáciu zväčša pozoruje zo svojho miesta pri schodoch. Nezapája sa často do rozhovorov, konverzáciu preruší iba keď sa treba vyjadriť k závažnosti situácie alebo zaujať mravný postoj. Vidí situáciu celkom jasne, je veľmi rozumný a dokáže dedukovať. Uvedomuje si, že je medzi nimi aj dieťa no zároveň chápe, že to na veci nič nemení. Stále sú desiati, idúci na smrť.

    Je tu badať očividný odpor voči Nemcom z jeho strany. Viac, krát ich kritizuje a pohŕda nimi. Dištancuje sa od zodpovednosti za vojakovu smrť vysvetľujú Fischlovi, že to bol jeho hosť alebo hosť vlády. Očividne no zároveň opodstatnene uráža druhú stranu a to cez Fischla, ktorý im však prišiel pomôcť. No ani jeho si neváži, pretože je Nemec a ubytováva Nemcov. Neskôr sa tiež ironicky vysmieva zo záujmov ríše ako reakcia na potrat: „Poškodili ste záujmy ríše. Ríša si želá, aby sme sa množili… Aby tá veľká ríša mala ďalších lacných sluhov.“ (40) Ostro kritizuje aj ich dobyvačnosť no zároveň ich varuje: „…a potom v Belgicku… Holandsku… vo Francúzsku… a potom v Dánsku… v Nórsku… a potom v Grécku! /Už nemôže zastať./ O pár mesiacov sa takmer celá Európa stala vašim rukojemníkom… žrali, hltali ste krajinu za krajinou… cudzie mestá, ulice, cudzie rieky, cudzie mosty… cudziu slobodu i národy…! To je váš šialený sen… zožrať celú zemeguľu… ale už sa dusíte… dusíte…!“ (46) Veľa ľudí to chápalo, no málokto to dokázal nahlas vysloviť. Tulák to dokázal, možno ho ku tomu donútila situácia, očakávanie smrti. Keďže dobre pozná situáciu vysvetľuje a vôbec sa nebojí reakcie okolia, pomenúva veci pravými menami: „/Neprítomne./ Keď sa nenájde… tak nás obesia. V lepšom prípade – zastrelia.“ (22)

    To, že nemá rád Nemcov ukazuje aj na momentálnej situácii v meste: „Tak nech sa tí vojaci vrátia domov…! A nech si obsadzujú svoje mestá…! A nie naše…!“ (26) Tak trochu ironicky ukazuje svoj postoj. Tento jeho postoj sa však nemení počas celého príbehu je voči Fischlovi ironický a vysmieva sa im. Vybuchne a znova ako keby ponúka Fischlovi a aj ostatným riešenie situácie. Vlastne by sa nič nestalo keby tu Nemci neboli. Nezomrel by nemecký vojak. Týmito svojimi názormi chce provokovať, ukázať akúsi vzburu. Nesúhlas so situáciou a potrebu niečo zmeniť. Vyhnať okupantov a vrátiť Slovensko naspäť do normálnych koľají.

    Je odlišný od všetkých ostatných a vyniká svojou hrdosťou, čím je zároveň úžasným protipólom Uhríkovi: „A čo ste čakali…? Že si pred vami – na riť kľaknem? /Pohŕdavo/ Pozdravujem pána majora! A za mňa… za mňa prosiť nemusíte…!“ (27) Je nie len hrdý ale aj odvážny, rozhodný a neoblomný. Nebojí sa majora, Fischla ba ani smrti. On dobre chápe ako to pravdepodobne skončí, no nejde prosíkať o milosť, to je pod jeho úroveň. Uvedomuje si, že teraz je jeho život v rukách Nemcov no i tak sa nebojí odporovať: „Už ste nám zakúrili…! /Zlostne za Fischlom./ ale raz… raz aj vám bude horúco…!“ (28) Vie si presadiť svoje názory a dokonca sa vyhrážať Nemcom.

    Neverí Fischlovi a ani jeho sľubom, aj keď nepochádza z tohto mesta vidí vo Filschovi len Nemca, nepriateľa, neschopného pomôcť. Neverí jeho slovám: „A čo je dnes… dané slovo?“(29) Keď mu Tomko hovorí, že nemá rád fanatikov a že je zaujatý reaguje takto: „A ja zas votrelcov…! Nemám rád, keď mi cudzie čižmy chodia po dome! /Na Uhríka, Šusteka./ A ani takých nemám rád, čo by tú slinu najradšej vlastnou slinou úctivo vyblýskali…!“ (29) Obviňuje Uhríka so Šustekom z podlízavosti a tým pádom sa stavia na druhú stranu.

    Je veľmi pesimistický a jeho slová znejú presvedčivo: „Pre nás už nič nie je dobre… /Chvíľu uvažuje./ Oni aj tak všetko pripíšu partizánom, aj naše životy… Preto zaistili aj ženy, aby pobúrenie bolo ešte väčšie… A potom rozkričia po svete: partizáni nechali umrieť desať nevinných ľudí, svojich rodákov…! /Tomkovi./ V tom je tá logika, pán učiteľ A ten v&a