Ivan Bukovčan

Sůčasná slovenská dráma

admin — Sat, 11 Sep 2010 16:40:24 +0000

SÚČASNÁ SLOVENSKÁ DRÁMA
(Š. KRÁLIK, I. BUKOVČAN, P. KARVAŠ, AUTORSKÉ DIVADLÁ)

Dráma
– po vojne sa začali tvoriť komédie (boli poznačené schematizmom), soc.- realistické, kritické hry, v 80- tych rokoch sa rozvíjala satira a tiež tzv. malé javiskové formy (divadlá veľmi jednoduché na scénu, divadlá malého počtu hercov, niekedy lej jeden herec)
– výkvet našich javiskových foriem: L + S, Radošinské naivné divadlo – S. Štepka
– autorské divadlá – GU na GU, STOPKA – založené na veľkej obraznosti, náznakoch, pohyboch, využívali sa mimojazykové prostriedky (gestá, osvetlenie, pohyby)

ŠTEFAN KRÁLIK
– tvoril kritické realistické hry
– prvky existencializmu, problémy ekológie
div. hra: Posledná prekážka
– odohráva sa v obd. 2. sv. vojny
– dej trvá veľmi krátke obdobie = 3 hodiny (4 postavy)
Hl. hrdinom je lekár – doktor Lorenc. Je to veľmi nadaný lekár a vedec, kvôli tomu obetoval svoje osobné šťastie. Oženil sa so ženou, ktorú nemiloval, kvôli materiálnym podmienkam. Lorenc dosiahol kariéru, za ktorou šiel, ale skutočne sa zaľúbil do svojej asistentky Heleny. Lorenc od nej žiada, aby s ním odišla do poľnej nemocnice. Do nemocnice prevezú jeho priateľa Michala, ktorý potrebuje zložitú operáciu. Lorenc je postavený pred veľkú dilemu. Uvedomuje si, že ak bude operovať a Michala zachráni, stratí Helenu, pretože vie, že títo mali spolu vzťah a od Michala sa dozvedá, že Helenu stále miluje. Najprv operáciu odmieta, ale potom sa rozhodne operovať. (Zvíťazila etika lekára). Opäť obetoval osobné šťastie v prospech medicíny.

div. hra: Margaret zo zámku
– hl. hrdinkou je Margaret – dcéra chudobného talianskeho rybára, ktorá sa tajne vydala za syna amerického miliardára Bobbyho Crowna. Svokor ju nedokáže prijať a dá strážiť ju a jej syna v bohatom zámku. Margaret vyvíja odboj proti svojmu svokrovi, pretože jeho naftové lode znečisťovali talianske pobrežie, pripravovali rybárov o obživu, preto mnohí museli plávať – ďaleko na more a zahynuli (aj jej otec). Po poslednej demonštrácii dal Margaret uväzniť a omámeného syna a vnuka dal odviesť na jachtu a tak do Ameriky. Na príkaz svokra Margaret zastrelili a tesne pred smrťou sa dozvedela, že jej muž a syn sú na svokrovej lodi a počula ako tá loď vybuchla (potom ju zastrelili).
– div. hra je výpoveďou o moci a moci peňazí „ktorá pošpiní všetko, čo je na svete krásne“.

Ivan Bukovčan
– písal filmové scenáre: Statočný zlodej, Šťastie príde v nedeľu, Posledná bosorka
div.

hra: Pštrosí večierok
– dej sa odohráva počas jednej noci, keď sa stretli bývalí maturanti po 25 rokoch. Zistili ako veľmi sa rozchádzajú ich mladícke sny a túžby a skutočnosť, ktorú prežívajú. Nezachovali sa dobre ku svojmu bývalému triednemu profesorovi, ktorého v 50 – tych rokoch odsúdili v politickom procese a oni mu nepomohli. Nešli svedčiť v jeho prospech, lebo sa báli o seba a svoje postavenie. Jeden zo spolužiakov obviňuje ostatných z tzv. pštrosej politiky, keď človek nemá záujem starať sa o iných a stará sa len sám o seba.

div. hra: Kým kohút nezaspieva
– obd. 2. sv. vojny, obd. po potlačení SNP (1944)
– celá div. hra je založená na existencializme → skúma ľudské bytie, správanie sa v hraničnej situácii
– dej sa odohráva v malom meste, kde zastrelili Nemeckého vojaka. Veliteľ Nemcov za jedného vojaka žiadal 10 – tich civilistov. Náhodne ich zobrali večer na ulici. Boli medzi nimi: holič Uhrík, starec, advokát, učiteľ, tulák, babica, prostitútka, ml. ľudia. Zavreli ich do Petrášovej pivnice a ráno ich mali popraviť. Starosta za nich orodoval a tak Nemecký veliteľ rozhodol, že popravia len jedného a oni si ho musia spomedzi seba vybrať do rána. Problém vyriešil holič Uhrík tak, že zabil tuláka. Ostatné postavy to odmietajú a chcú ho po vojne súdiť za vraždu. opovrhovanie vlastných ho priviedlo k tomu, že vyšiel na ulicu, kde ho zastrelili. – z tohto vyplýva, že človek by sa v každej situácii mal zachovať ako človek. Nikto nemá právo brať život iným. – Starec na adresu holiča Uhríka vypovedal: „Zaprel si v sebe človeka.“ Človek by si mal zachovať svoju dôstojnosť a nestratiť ľudskú tvár. PETER KARVAŠ
– v tvorbe upozorňoval na nedostatky socialistickej spoločnosti
– bolo mu zakázané publikovať
– jeho dráma patrí k modernej dráme a časť tvorby tvorí absurdná dráma
div. hra: Veľká parochňa
– vypovedal o absurdnosti
– je alegóriou (podobenstvom, obrazom)
– v deji autor zobrazil nezmyselné vyvyšovanie sa jedných nad iných. Na boji medzi vlasatými a holohlavými. Autor odsúdil diktatúru a nadvládu akejkoľvek ideológie (ideológia fašizmu, komunizmu)

div. hra: Absolútny zákaz
– hra je založená na vyhláške, ktorá zakazovala ľuďom pozerať sa z okna. Boli ľudia, ktorí zákaz brali bez výhrady, ale boli aj ľudia, ktorí sa proti tomu búrili. Súdená je dievčina, ktorá zákaz porušila v ich očiach aj napriek tomu, že bola slepá a zvykla si vždy sedávať pri okne.

div. hra: Polnočná omša
– bola kritikou odsúdená, kvôli tomu, že znesvätila pamiatku povstania
– odohrávala sa u nás v obd.

SNP (1944)
– ústredným hrdinom je rodina Kubišovcov, sú v nej rôzne charaktery ľudí:
Otec – bývalý úradník, ktorý sa javí v rodina ako slaboch
– v zamestnaní okrádal iných a aj preto sa celý život bojí, že okradnú jeho
Matka – silná žena, veľmi zbožná, hrdá, málo citlivá
syn Marián – v obd. slov. štátu sa pridal ku Gardistom, svoje konanie pokladal z správnu vec,
tvrdil, že slúži vlasti, zúčastňuje sa akcií gardistov, keď zabíjajú nevinných ľudí
syn Ďurko – nie je doma, dal sa k partizánom
dcéra Angela – podvádza svojho muža, arizovala majetok po židoch (cukráreň)
– u nich je ubytovaný Nemecký poručík Brecker. Je to pokrytecký človek. Na jednej strane sa javí ako veľmi citlivý, spomína na ženu a deti, má rád hudbu. Spáva s Angelou, v kritickej situácii sa dokáže zachovať neľudsky.
– dej sa odohráva na Štedrý večer. U Kubišovcov sa chystajú na štedrovečernú večeru a pozvú aj Breckera. Atmosféra je narušená tým, že do domu priviedli raneného Ďurka a rodina ho ukrýva v drevárni za domom. Po večeri idú na polnočnú omšu, matka išla na spoveď a povedala, že v dome ukrýva partizána. Kňaz spovedné tajomstvo vyzradil a keď prišli domov z omše, Nemci Ďurka zastrelili. Keď Breckerovi vyčítajú, že mohol Ďurka ušetriť, on sa obhajuje, že konal len svoju povinnosť. Nazýva ich „Aziati“ (Rusi) a že po nich neostane ani stopa. Posledná veta hra znie: „Tu fašistov niet“. je na zamyslenie či sa niektorí naši ľudia nesprávali tak ako fašisti.

AUTORSKÉ DIVADLÁ
– divadlá malých javiskových foriem (1 – 2 herci, bez kostýmov, bez náročnej scény)
– používali scénku, kabaret, skeč- geg
kabaret – zábavný, satirický program s tanečným a hudobným vystúpením, kt. je spojený sprievodným slovom
skeč – krátke niekoľkominútové vystúpenie, ktoré vyúsťuje do nečakanej pointy
– nepoužívali jednoduchý, ľahko pochopiteľný humor, ale inteligentný, jemný a citlivý humor, ktorý chápe človek s istým vzdelaním

Divadlo L + S
– vznik v 60 – tych rokoch v Divadle na Korze, kde sa konalo aj predstavenie „SOIRÉE“ (soaré) → VEČER
– zamerali sa na kritiku vtedajšieho socializmu (morálne a politické problémy)
– na začiatku si Lasica spomína na detstvo a roky štúdia

politické problémy, na ktoré upozornili:
– režim vtedy nemal rád múdrych a vzdelaných ľudí
– absurdnosť a nezmyselnosť konania v dobe + pretvárka
– na obrazné vypovedanie o chaose v spol., o nespravodlivosti v spol.

im poslúžili slávni autori z minulosti (Shakespeare – Hamlet, Puškin – Eugen Onegin → zbytočný človek)
– moc sa dosahovala a udržiavala násilím
– moc udržiavala ľudí v strachu a sama sa bála
– v texte využívali veľa expresívnych prvkov a do histórie vtláčali súčasné slová
– v 70 – tych rokoch bolo Divadlo na Korze zakázané a tak isto tvorba L a S → roky normalizácie, do literatúry sa vrátili až v 80 – tych rokoch

Radošínske naivné divadlo
– divadlo malých javiskových foriem
– zakladateľom a riaditeľom je Stanislav Štepka (1963)
– pôvodne vzniklo ako dedinské divadlo → ochotnícky súbor (neprofesionálni herci)
– v súčasnosti pôsobí divadlo v Ba a prijímajú aj profesionálnych hercov
– tvorba: Jánošík, Človečina, Pavilón B, Loď svet, Alžbeta Hrozná …..

div. hra: Jánošík (Správa o hrdinovi alebo hra na hrdinu)
– hra nemá súvislý dej, je to súbor scénok doplnených hudbou, kt. skomp. M. Markovič
– celá hra je satirou, ale nie na Jánošíkovskú tematiku, ale na tých, ktorí vytvárajú nejaké falošné mýty a legendy, falošné idoly, vzory, tiež ošúchané heslá a fázy
– div. hra je namierená proti falošnému hrdinstvu, preto je Jánošík zobrazený v kontraste. Na jednej strane sa vyjadruje veľmi jednoducho, používa drsnú hovorovú reč. Na druhej strane používa nadnesenú, patetickú reč. Využíva prvky umeleckého jazyka. – hra je napísaná nárečím (nie stredoslovenským)
– v záverečnom epilógu hl. hrdinov autor umiestnil do ústavu pre duševne chorých ľudí

SLOVNÁ ZÁSOBA A ŠTÝLOVÉ ROZVRSTVENIE ZÁSOBY
SZ (slovná zásoba)– súhrn slov v jazyku
– každý jednotlivec má individuálnu slovnú zásobu IZS
IZS – aktívna – slová, ktoré poznáme, bežne ich používame
– pasívna – slová, ktorých význam poznáme, ale nepoužívame ich často
SYSTÉM V SLOVNEJ ZÁSOBE
Slovnú zásobu národného jazyka tvoria všetky slová, kt. existujú v jazyku. Slovná zásoba však nie je iba súhrnom všetkých slov, ale slová sú v nej vo vzájomných vzťahoch – tvoria systém:
I. podľa vecného významu:
I.a. 10 slovných druhov (plnovýznamové – neplnovýznamové) (písať – môcť)
I.b. jednovýznamové – viacvýzanamové (skriňa – hrebeň)
I.c. neodvodené – odvodené, zložené (dom – domisko, moreplavec)
I.d. synonymá (rovnoznačné) (pekný, krásny, nádherný)
I.e. homonymá (rovnozvučné) (koruna – koruna)
I.f. antonymá (protikladné) (vysoký – nízky)
I.g. paronymá (hláskoslovne a významovo sa ovplyvňujúce)
I.h. súradné – nesúradné (význam. nadradené – podrad.) (jedľa – smrek, kreslo – stolička)
II. podľa dobového výskytu:
II.a. nové (neologizmy) (diskman)
II.b. zastarané (archaizmy, historizmy) (krpec)
III. podľa príslušnosti k štýlovej vrstve:
III.a. neutrálne (štylisticky nepríznakové) (lavica)
III.b. štylisticky príznakové – spisovné: odborné, básnické, hovorové lavička
– nespisovné: vulgárne, žargónové, argotové
IV. podľa expresivity:
IV.a. neutrálne (bez citového zafarbenia) (jesť)
IV.b. citovo zafarbené (zjemňujúce, zhoršujúce) (papkať, žrať).

Charakteristika postáv

admin — Sat, 11 Sep 2010 16:39:28 +0000

Samuel Uhrík: Je holičom v meste. Väčšina ľudí v pivnici ho pozná. Je veľmi charakteristická postava čo sa týka vlastností. Už jeho prvý výstup čitateľovi ukazuje časť z jeho tváre. Keď ho doslova hodia do pivnice, nechápe a žiada o vysvetlenie odvolávajúc sa na istého pána Severínyiho. Z jeho slov je vidno že by to mal byť jeho zákazník a tým aj známy majetní človek, ktorý pravdepodobne má nejaké slovo v meste: „Pán Severínyi predsa…To, prosím, nedovolí, nedovolí…! …V tomto meste každý vie, čo je to pán Severínyi…!“ (10) , alebo na inom mieste hovorí: „Nie…nie…on ma v tejto diere nenechá…!“ (10) Uhrík je rád, že má za „priateľa“ takého pána, ktorý je s ním spokojný, pokladá ho za dobrého známeho a očakáva od neho pomoc. Dokonca ho pred ostatnými vychvaľuje: „Och, pán Severínyi, to je kapacita…jemná duša, básnické črievko…a pozná sa aj s ministrami!“ (10) Toto je dôvod prečo mu dôveruje. Sám seba pokladá za dobrého frizéra a ostatným to dá najavo pomocou slov samého pána Severínyiho: „Rozvalí sa mi v kresielku…zažmúri oči… ja mu pustím britvu po tvári…a on si len tak pradie, ako kocúr…a chváli ma…Uhrík, ty lotor, to nie je britva…to je vetrík…anjelské krídlo…!“ (10) Tu vidíme, že on sám sa považuje za dobrého holiča a lichotí mu keď ho druhí v tom potvrdzujú. To, že sa pokladá za dobrého, znamená pre neho i užitočnosť pre ostatných a v konečnom dôsledku nevyhnutnosť jeho povolania v spoločnosti. Tu sa črtá jeden z argumentov, ktorý postavy neskôr používajú.

Uhríkov charakter možno vidieť aj v jeho prístupe k momentálnym spoločenským problémom, problémom vlastného národa, vlastných ľudí. V podstate povstanie pre neho nič neznamená, je mu jedno, že bolo potlačené a, že Nemci sú späť. Môžeme to vydedukovať zo spôsobu akým glosuje kartársku vášeň neprítomného Petráša na základe kariet ktoré objavil na stolíku.: „Pán Petráš, no…/Pohráva sa s kartami/ Dlho-dlho nič… a zrazu… za povstania hodí všetko na jednu kartu…! Na tú novú republiku…“ (13), a neskôr: „A kďeže je…? Vo hviezdach, prosím…! Pán Petráš, aj tá nová republika… Nemci sa vrátili – a rozbili mu bank!“ (13)

Jeho pravá tvár sa počas príbehu celkom jasne odkrýva a čitateľ mu vidí viac do vnútra. Už na začiatku u neho badať známky zbabelosti, keď tulák povie, že už možno nikto nebude doma. Uhrík sa v tom ohradí: „Prečo nie…?“ /Zmorený strachom, v neblahej predtuche./ „Prečo by sme neboli…?!“(19) Táto jeho reakcia nadväzuje na predošlý rozhovor o smrti istého vojaka, kde Uhrík dôrazne ostatných opomenul, že v jeho prípade žiadne vypočúvanie neprichádza do úvahy, pretože býva až za mestom, teda ďaleko od miesta vraždy.

Neskôr, keď príde pán Fischl, ktorý im chce pomôcť dostať sa odtiaľ, Uhrík ukazuje svoju sebeckú tvár a znova spomína pána Severínyiho: „A keby ste ráčili… pánu Severínyimu…že som tu. Že aj Samo Uhrík sedí!“ (27) Tento jeho zjavný egoizmus by sa na jednej strane dal chápať, pretože je prirodzené myslieť najprv na seba. No neskôr keď sa postavy ocitnú v omnoho horšej situácii, uvidíme, že v prípade Uhríka nejde iba o zdravý egoizmus. Dostáva sa do častých hádok s Tulákom, kvôli výrazne protichodným názorom a to hlavne vtedy keď sa jedná o oslobodenie. Tulákovi je to jedno a Uhrík sa čím ďalej tým viac stavia proti nemu a dokonca sa mu vyhráža: Uhrík: „Pozor, kamarát, zavadziaš… Ešte slovo a…“

Tulák: „A čo…?“ /V holičovej ruke sa blysne britva./

Uhrík: /Zrúkne./ „A vyrežem ti ten tvoj všivavý jazyk…! Vymiškujem tú tvoju pýchu…!“

/Britva sa zatrasie pred nehybnou tvárou Tuláka/(28)
Tu vidíme, že holič Uhrík je veľmi prchkej povahy. Nedokáže sa ovládať a keď je dlho uzavretý v jednej miestnosti s ľuďmi, z ktorých nie každý mu je po vôli, začína byť nervózny. Hoci po prvom útoku na Tuláka sa mu horko ťažko ospravedlní, stále má neho zatvrdnuté srdce a nie je úprimný: „No, čo sa tak dívaš…?! Nemám nervy zo železa… ja som už taký!“(28) a pokračuje: „A ty my akosi nesedíš, bratku…! Nikto z nás nemá právo sa tu vyvyšovať…! A zavadzať, prosím, kašľať na druhých, dočerta…!“ (28) On sám hovorí, že netreba kašľať na druhých, no nie je príkladom opčného postoja.

Na postave Uhríka je veľmi jasne vidieť zmenu v prístupe k ostatným v dôsledku nepriaznivej situácia. Keďže sa nachádza v ohrození smrti , mení to jeho charakter veľmi výrazne. Je zničený, ustráchaný o vlastný život, bojí sa len o seba. Chce s toho čo najskôr vyviaznuť a keď zisťuje, že mu jeho vysokopostavený známy nepomáha, nadáva a je ešte viac nervózny: „Pán Severínyi… Jeho tvár… jeho jemná kožka… len moja ruka ho vie opatriť! My… my sme si predsa rozumeli… /Zrazu ním zalomcuje divá zlosť./ Ach, to staré prasa…! Desať rokov sa trápim s tou hnusnou, spotenou plešinou… s tou mastnou bravčovou papuľou…desať rokov mu strihám ešte aj chlpy z nosa…! Fuj! Také štetiny nemá ani divá sviňa…! Ach ten starý ožran… pažravec…ach, ten kurevník…! /Klesne na diván zalejú ho slzy krivdy a sebaľútosti./ Prečo mi to urobil… desať rokov… mne…mne Uhríkovi Samkovi…?“ (41) Tu vidíme, že mu je ľúto iba samého seba a plače len nad sebou.

Jeho konanie sa stáva stále viac agresívnejším a situácia v pivnici sa kvôli nemu veľmi vyhrocuje. Všetko okolo ho vyrušuje, vadí mu keď niekto vedľa šuchoce, pohybuje sa, je. Už mu vadí aj prítomnosť ľudí. Je čím ďalej tým viac zdrvený. Je posadnutý svojou vlastnou záchranou. To sa ukazuje keď bez dôkazov obviňuje tuláka z vraždy vojaka a to len kvôli tomu, že má podozrivý lovecký nôž: „Ty zomrieš…! Ty si zabil vojaka…! /Nepríčetne./ Na tom noži musí byť krv…! No ukáž… ukáž, daj ho sem!“(36) Keď babica povie, že takým nožom zabili vojaka. Je si už úplne istý, že to nie je náhoda a chce ho udať, keď príde pán Fischl. Keď mu pán Fischl povie, že to z určitosťou nebol tento tulák neverí a vykrikuje, že to nemôže vedieť. Učiteľ Tomko ho kritizuje ako sa opovážil obviniť nevinného človeka a on na to: „Stalo sa niečo…? /V zlostnej obrane./ A vy ste vedeli, že je… taký nevinný? Dočerta- opýtať sa predsa môžem, keď mi ide o kožu…!“(47) Pred ostatnými sa obraňuje uzatvára sa do vlastného strachu a vytvára si aj pomyslený múr medzi ním a druhými, ktorý sa nakoniec už nebude dať prekročiť. Trápi ho len myšlienka záchrany svojej kože, vlastnej existencie.

Je pyšný sám na seba a hrdý na to, že je Samo Uhrík. On predsa nemôže zomrieť len tak… náhodou a ako sám hovorí, ako oslepený zajac pred autom. Nemôže zomrieť tak ľahko, nemôže čakať na smrť oslepený, nič nerobiac. Táto jeho aktivita však nie je prospešná pre ostatných.

Sám sa ohradzuje, že on nemôže byť vybraný, pretože má doma ženu, brata a sestry. Že na neho niekto čaká a bojí sa o neho. Kontroverzne apeluje na Tuláka: „A život jedného…niktoša? Akú má cenu…?!/Zúrivo proti nemu./ Nijakú… nijakú…!“ (49), pričom znova myslí len na seba.

Uhrík by bol schopný obetovať hocikoho len aby prežil on sám. V scéne kde starec hovorí o vlastnej smrti a zároveň však aj o poslednej povinnosti v jeho živote a to pomstiť svojho syna, Uhrík mu odpovedá: „Isteže, oko za oko … Taký je zákon. /Opatrne, úlisne./ Len či už nie ste pristarý.. na také veci? Či… či by nebolo lepšie, keby to urobil… niekto za vás… niekto mladší…?“ (52) Možno tým myslí seba a tým sa ukazuje čitateľovi a osoba schopná zabiť druhého človeka, no hlavne chce starcovi nepriamo navrhnúť nech sa za nich a teda aj za neho obetuje. Navrhuje a zároveň príma akékoľvek riešenie, ktoré jeho neohrozí a ostatných kritizuje za ich pasivitu. Neváži si ľudský život pokiaľ nejde o jeho vlastný. Už neostáva človekom mení sa na zviera. Niekde vo vnútri v ňom vyhráva ta zvieracia stránka- prežiť za každú cenu, silnejší prežije. Stráca ľudskosť: „A smiem sa spýtať – čo mi to pomôže? Zachovám si tvár – a prídem o hlavu! /Tulákovi, plný hnevu./ Bez tváre sa dá žiť – ale bez hlavy nie, ty blázon…!“ (55)

V posledných pasážach čakania sa jeho strach vystupňuje do krajnosti. Nemieni čakať na Fischla aby sám s klobúka vybral jedno meno, pretože to by znamenalo, že to môže byť aj on: „Ja nie som martýr… mučeník! Ja nemám na to postavu…! /Zúfalo./ Som len obyčajný holič… a chcem žiť…pracovať…holiť a strihať… a starať sa o tie všivavé ľudské hlavy!“ (57) Je zúfalý, chce si zachrániť krk. Najskôr obviňuje Tuláka, že privoláva ich smrť a keď Tulák zas opakuje, že treba za každú cenu ostať človekom, hystericky odpovedá: „Počujete…? Za každú cenu…? /Posadnutý strachom, nenávisťou./ A viete, prečo tak vraví…? Jeho život už nemá nijakú cenu – preto! On je už stratený… a on to vie…on to vie! Je to človek na úteku… štvaná zver… Keď ho chytia je koniec! Len preto pohŕda životom… jemu už na ničom nezáleží! On už nemá čo stratiť…!“(57)

Tulák je podľa neho už teraz mŕtvy a preto mu nezáleží na živote a chce všetko nechať tak. Hovorí mu: „… ty sa už černieš zemou, páchneš hrobom – ty si smrť sama…!“ (57) Kvôli vlastnej záchrane je schopný hocikoho udať: „Stačí povedať…jedno meno! A to je všetko…! …Stačí, keď sa dohodneme na tom jednom mene… majorovi je to predsa jedno… on potrebuje iba jeden kus… jednu hlaveu…!/ Brutálne, víťazne./ A tá hlava nemusí byť práve naša…! “(58) Toto je ďalšie z jeho sebeckých riešení, hoci ho druhí za to kritizujú on sa nemení k lepšiemu a jasne dáva najavo svoju povahu: „Ja som sám… sám so sebou…! /V zúfalej obrane./ Človek má predsa právo nebyť s nikým…! Iba sám… sám so sebou…!“ (59)

Uhrík je charakterovo opačná postava vzhľadom k Tulákovi, preto je medzi nimi ostrý konflikt, ktorý končí keď Uhrík nepríčetne zabíja Tuláka. Nenávisť mu zatemňuje hlavu a vstave úplného vytrženia spácha čin ktorého sa najskôr zľakne a jachce: „Veď ja… ja som nič… To len tá ruka…/Zhrozene pustí britvu na zem./ Bože môj…! Akoby… sama od seba.“ (59) Potom sa ohradí tým, že chcel ostatných zachrániť.

Keď príde Fischl hovorí, že tulák sa zabil sám a tým je vlastne problém vyriešený. Že sa zabil lebo sa že vraj bál mučenia a vypočúvania. Týmto očiernil Tuláka a ostatní to už nestrpeli a povedali pravdu. Uhrík sa zarazil a dostal strach no keď pán Fischl nechcel počuť nič viac a odišiel on znova opakoval, že urobil len dobre a ukázal sa v ňom znova ten zvierací pud: „…Dnes každému ide o jedno…! Vydržať… prežiť… Zachovať sa…!“(65)

Ostatným sa vyhráža, že majú svedčiť, že to bola samovražda. Hovorí im: „Áno, áno…! Spoluvinníci – -to je to správne slovo! A tú hrču na svedomí… tú hrču budeme mať všetci! Všetci, čo si mojou zásluhou zachránia život…! /Hlas sa mu lomí./ Ľudia žijú aj s mlynským kameňom na duši… Kristepane dá sa žiť aj s hrčou…!“ (65) Tu ho začína ťarcha jeho činu lámať. Sám seba presvedčuje, že urobil správne: „Bol to nepriateľ! Kuvik, čo nám spieval o smrti…! Musel som… musel som ho odplašiť…! Bol taký…cudzí medzi nami… taký sám… taký zbytočný! Ani sove meno nepovedal… nič… A mal také… čudné oči…čudné reči… spôsoby… …aj…aj o r a s e čosi vravel – pamätáte Nie, nie… to nebol zajatý povstalecký vojak…! To vôbec nebol vojak! …Viete, kto to bol…? Bol to žid…!“ (66) Obviňuje ho ešte aj po smrti, že bol proti všetkým a iba urážal a myslel na seba a vlastne hovorí o sebe. Hovorí, že on sám nie je proti židom, aj tí mu dávajú zarobiť. No neváži si ich: „O jedného žida viac alebo menej, na tom dnes už nikomu…“ (67)

V závere Uhrík prekvapuje svojim konaním. Pochopí, Že on je ten, ktorý musí teraz umrieť, je to jeho údel, zaslúži si to. Má umrieť aby tým vykúpil ostatných. Nechce aby ho zmárnili vlastní: „Ej, Uhrík, Uhrík…možno lepšie, keď ťa zmárnia cudzí, ako svoji… Holič, zastrelený na úteku… Samko Uhrík, najlepší frizér v meste… Človek , ktorý po celý život statočne žil… statočne pracoval… až kým neprišli tieto všivavé časy…?“ (68) Táto zmena je neočakávaná. Je to nejaké priznanie sa, Uhrík sa chce ešte raz v živote vystrieť a ukázať, že je chlap. Chce splatiť svoju dlžobu aj Tulákovi. Sám sa pokladá za akéhosi mučeníka, svoju smrť pokladá za sebaobetovanie pre druhých.
Tulák: Je to jediná postava s desiatich, ktorá nepochádza z mesta. Nikto z ostatných osôb v pivnici ho nepozná. Sám sa im predstavuje ako „Nikto“. Pokladá možno za nepodstatné aby sa im predstavil. Ľudia v pivnici sa k nemu správajú dosť podozrievavo pretože nevedia kto to je a čo môžu od neho očakávať. Spočiatku čitateľovi pripadá ako postarší, mrzutý pán, ktorému vadí spoločnosť. Vyzerá ako nekomunikatívny a arogantný človek no v skutočnosti opak je pravdou. Na pohľad si neváži ľudí s dokonca sa ironicky posmieva ich naivite(o Nemcoch): „Celkom iste. Donesú vám ruže a s plačom odprosia.“ (12)

Vysmieva sa ostatným ako sa vyhovárajú, že nie sú odtiaľto a bývajú kdesi ďaleko. Že každý má svojho svedka a ťahá sa od krvavej veci čo najďalej. Vysmieva sa ich strachu a zbabelosti. On sám sa nebojí hoci si plne uvedomuje situáciu možno ako prvý zo všetkých: „Nikto z nás už možno… nebude doma… Spočítali ste, koľko nás tu je…? …Je nás desať…! /Ondrejovi./ No povedz, Ondrík… obyčajná náhoda, nič inšie…!“ (19) Uvedomuje si to tak isto ako učiteľ Tomko, no na rozdiel od neho to dáva najavo. Nemlčí, nebojí sa povedať pravdu a tým možno aj strašiť ostatných. Vtom sa od Tomka odlišuje: „To nie je náhoda. To je taký starý zvyk./Tomkovi./ A vy to dobre viete, nie sme deti, pán učiteľ! …Za jedného cudzieho – desať našich.“ (19) Dá sa povedať, že Tulák vidí do ostatných ľudí. V Tomkovi vidí jedného z mála inteligentných tu dole asi iba sním a Ondrejom sa rozpráva bez pohŕdania. Celú situáciu zväčša pozoruje zo svojho miesta pri schodoch. Nezapája sa často do rozhovorov, konverzáciu preruší iba keď sa treba vyjadriť k závažnosti situácie alebo zaujať mravný postoj. Vidí situáciu celkom jasne, je veľmi rozumný a dokáže dedukovať. Uvedomuje si, že je medzi nimi aj dieťa no zároveň chápe, že to na veci nič nemení. Stále sú desiati, idúci na smrť.

Je tu badať očividný odpor voči Nemcom z jeho strany. Viac, krát ich kritizuje a pohŕda nimi. Dištancuje sa od zodpovednosti za vojakovu smrť vysvetľujú Fischlovi, že to bol jeho hosť alebo hosť vlády. Očividne no zároveň opodstatnene uráža druhú stranu a to cez Fischla, ktorý im však prišiel pomôcť. No ani jeho si neváži, pretože je Nemec a ubytováva Nemcov. Neskôr sa tiež ironicky vysmieva zo záujmov ríše ako reakcia na potrat: „Poškodili ste záujmy ríše. Ríša si želá, aby sme sa množili… Aby tá veľká ríša mala ďalších lacných sluhov.“ (40) Ostro kritizuje aj ich dobyvačnosť no zároveň ich varuje: „…a potom v Belgicku… Holandsku… vo Francúzsku… a potom v Dánsku… v Nórsku… a potom v Grécku! /Už nemôže zastať./ O pár mesiacov sa takmer celá Európa stala vašim rukojemníkom… žrali, hltali ste krajinu za krajinou… cudzie mestá, ulice, cudzie rieky, cudzie mosty… cudziu slobodu i národy…! To je váš šialený sen… zožrať celú zemeguľu… ale už sa dusíte… dusíte…!“ (46) Veľa ľudí to chápalo, no málokto to dokázal nahlas vysloviť. Tulák to dokázal, možno ho ku tomu donútila situácia, očakávanie smrti. Keďže dobre pozná situáciu vysvetľuje a vôbec sa nebojí reakcie okolia, pomenúva veci pravými menami: „/Neprítomne./ Keď sa nenájde… tak nás obesia. V lepšom prípade – zastrelia.“ (22)

To, že nemá rád Nemcov ukazuje aj na momentálnej situácii v meste: „Tak nech sa tí vojaci vrátia domov…! A nech si obsadzujú svoje mestá…! A nie naše…!“ (26) Tak trochu ironicky ukazuje svoj postoj. Tento jeho postoj sa však nemení počas celého príbehu je voči Fischlovi ironický a vysmieva sa im. Vybuchne a znova ako keby ponúka Fischlovi a aj ostatným riešenie situácie. Vlastne by sa nič nestalo keby tu Nemci neboli. Nezomrel by nemecký vojak. Týmito svojimi názormi chce provokovať, ukázať akúsi vzburu. Nesúhlas so situáciou a potrebu niečo zmeniť. Vyhnať okupantov a vrátiť Slovensko naspäť do normálnych koľají.

Je odlišný od všetkých ostatných a vyniká svojou hrdosťou, čím je zároveň úžasným protipólom Uhríkovi: „A čo ste čakali…? Že si pred vami – na riť kľaknem? /Pohŕdavo/ Pozdravujem pána majora! A za mňa… za mňa prosiť nemusíte…!“ (27) Je nie len hrdý ale aj odvážny, rozhodný a neoblomný. Nebojí sa majora, Fischla ba ani smrti. On dobre chápe ako to pravdepodobne skončí, no nejde prosíkať o milosť, to je pod jeho úroveň. Uvedomuje si, že teraz je jeho život v rukách Nemcov no i tak sa nebojí odporovať: „Už ste nám zakúrili…! /Zlostne za Fischlom./ ale raz… raz aj vám bude horúco…!“ (28) Vie si presadiť svoje názory a dokonca sa vyhrážať Nemcom.

Neverí Fischlovi a ani jeho sľubom, aj keď nepochádza z tohto mesta vidí vo Filschovi len Nemca, nepriateľa, neschopného pomôcť. Neverí jeho slovám: „A čo je dnes… dané slovo?“(29) Keď mu Tomko hovorí, že nemá rád fanatikov a že je zaujatý reaguje takto: „A ja zas votrelcov…! Nemám rád, keď mi cudzie čižmy chodia po dome! /Na Uhríka, Šusteka./ A ani takých nemám rád, čo by tú slinu najradšej vlastnou slinou úctivo vyblýskali…!“ (29) Obviňuje Uhríka so Šustekom z podlízavosti a tým pádom sa stavia na druhú stranu.

Je veľmi pesimistický a jeho slová znejú presvedčivo: „Pre nás už nič nie je dobre… /Chvíľu uvažuje./ Oni aj tak všetko pripíšu partizánom, aj naše životy… Preto zaistili aj ženy, aby pobúrenie bolo ešte väčšie… A potom rozkričia po svete: partizáni nechali umrieť desať nevinných ľudí, svojich rodákov…! /Tomkovi./ V tom je tá logika, pán učiteľ A ten v&a

Problémy a konflikty

admin — Sat, 11 Sep 2010 16:38:07 +0000

Problémy a konflikty
„Poznám tohto človeka…niekdy som o ňom nepočul nič zlého…Je to strach, čo mení našu tvár.“ (62) TOMKO
-egoizmus, človek človeku vlkom, deformácia charakterov
-vzájomné ohováranie, osočovanie
.hádky-problém v komunikácii
-vojna-zverstvá-ako jeden tak aj druhý – 1 za desiatich pravidlo – „Dnes už niet civilov. Je to, bohužiaľ, totálna vojna, páni moji…“ (43) „V tejto vojne nebude nevinných! V nijakej vojne nie sú nevinný“ (43) –vojna
úvzájomné podráženie-slováci slovákov – Prepáčne, nechcem vás uraziť, ale…Ale si myslím, že najväčšími nepriateľmi Slovákov sú – Slováci…! ( 47), ríša a jej sluhovia – „Poškodili ste záujmy ríše. Ríša si želá, aby sme sa množili…Aby tá veľká ríša mala ďalších lacných sluhov…!“ (69), fašizmus – „…a potom v Belgicku…Holandsku…vo Francúzsku…a potom v Dánsku…Nórsku…a potom v Grécku! (Už nemôže zastať.) O pár mesiacov sa tekmer celá Európa stala vaším rukojemníkom…žrali, hltali ste krajinu za krajinou…cudzie mestá, ulice, cudzie rieky, cudzie mosty…cudziu slobodu i národy…! To je váš šialený sen…zožrať celú zemeguľu…ale už sa dusíte…dusíte…!“(79)
-servílnosť a nevdačnosť
-rasizmus „No predsa je to istý rozdiel…Predsa len to nebol – našinec…!“ (110) „Tie oči…tie rečí…To len oni majú taký prebrúsený jazyk…takú bezočivisť! Spomente si, ako urážal pána Fischla! To len žid tak nenávidí…a pohŕda každým, okrem seba…Bol tu sám…a nemal s kým držať…nuž držal iba sám so sebou… a proti nám!“ (110)
-udávanie
chorý svet „Už niet zľutovania…svet je chorý….posadnutý motolicou…krúti sa…krúti okolo hriechu…Naša smrť…? Nič! Prášok…popol…dym…A špekulácia! (Gesto na Tuláka.) On má pravdu…Náš prach si budú fúkať do očú….jeden druhého obviňovať z ukrutenstva…Tak!“ (54) (54) „Ľudia zdiveli…zosodomčili sa…a svet…svet ochorel na motolicu…“(86)
hroziaca smrť – (fanka –dieta)
potraty
súdenie ľudí podľa postavenia, veku (Šustek)
-zrádzajú jeden druhého
nevera počas vojny
vojna „V tejto pivnici už nie sú ženy ani chlapi…Tu sú iba rukojemníci…! A major potrebuje jeden kus…! Jeden kus z desiatich…!“ (84)
obetavosť a hrdinstvo-ondrej
pomstychtivosť-starec-zabíjať keď mi ide o život
rozdelenie človeka, odcudzenie sa navzájom – „Áno, presne toto chceli….Dostať nás až sem…Toto chce každé násilie…Aby bol človek iba sám so sebou…Osamelý, slabý, zlomený, zúfalý…Aby nestál…aby kľačal…plazil sa po zemi…Aby bol červík v hnoji. (Uhríkovi.) Aby bol ako ty“ (98)
otázka zabitia a viny
Pokrytectvo a farizejstvo sveta „Nenávidím vás…! Hnusí sa mi táto pivnica…hnusí sa mi celý svet! Ten váš úbohý, farizejský svet…! Hnusí sa mi prosiť pána Fischla! Doboha aj s jeho majorom….načo sem prišli…choďte preč…dajte nám žiť…!“ (89)
Žiť na cudzí účet- „Deväť vrahov dostane slobodu. A čo potom, pán doktor…? Vy by ste vedeli aj potom…spokojne žiť…? Takto na cudzí účet…na cudzom hrobe? NA hrobe tohoto chlapca, napríklad…?“ (90)
ako proti násiliu – ľudská dôstojnosť a hrdosť , človečenstvo„Proti násiliu má človek iba jednu šancu…Ostať človekom…nestať sa handrou. Zachovať si dôstojnosť…A svoju ľudskú tvár.“ Tomko „Človek nikdy nemá veľa možností…(Pokorne.) No vždy má aspoň jednu. (Pauza.) Ostať človekom.“ (95)

Miesto Ivana Bukovčana v slovenskej dráme po roku 1945

admin — Sat, 11 Sep 2010 16:37:33 +0000

     Až v roku 1938, po získaní autonómie Slovenska v rámci ČSR, napokon zanikla v Slovenskom národnom divadle Česká činohra a mnoho českých hercov a spevákov sa rozhodlo odísť zo Slovenska. Ukončil sa proces poslovenčenia SND, a to tak personálne, ako aj repertoárovo. Koncom 30. rokov a v prvej polovici 40. rokov vznikli aj ďalšie tri slovenské profesionálne divadlá – v Nitre to bolo Slovenské ľudové divadlo, v Prešove Slovenské divadlo a napokon v Martine Slovenské komorné divadlo. A preto v prvých povojnových rokoch v oblasti divadelníctva už bolo na čo nadväzovať.
Významnou udalosťou bolo nariadenie Slovenskej národnej rady z 3. júla 1945 o poštátnení Slovenského národného divadla v Bratislave, obnoveného Východoslovenského národného divadla v Košiciach (neskôr dostalo súčasný názov Štátne divadlo) a Slovenského komorného divadla v Martine (to neskôr premenovali na Armádne divadlo a ešte neskôr na Divadlo SNP, v súčasnosti sa opäť vrátilo k pôvodnému názvu SKD). V roku 1946 ešte založili Novú scénu Národného divadla v Bratislave. K dramatickým autorom, ktorých v povojnových rokoch v divadlách uvádzali, pribudli Peter Karvaš, Leopold Lahola, Ľubomír Smrčok, František Greguš, Juraj Váh. Ako výrazné režisérske osobnosti sa v tomto období začali formovať Jozef Budský a Karol L. Zachar. Ďalej režíroval aj Ivan Lichard, neskôr Tibor Rakovský. Divadlu v Košiciach vtlačil výraznú realistickú pečať umelecký šéf Janko Borodáč, ktorý tam prišiel hneď po roku 1945 z Bratislavy. Povojnovým dramaturgom v SND bol vynikajúci literárny vedec a prekladateľ Jozef Felix. V martinskom divadle bol určujúcou osobnosťou režisér František Kudláč. Repertoár v prvých povojnových rokoch bol otvorený svetu, čo súviselo aj s demokratickým charakterom tohto obdobia.
Situácia v organizačnom uspôsobení, no najmä v ideologickom usmerňovaní divadelnej práce sa dosť výrazne zmenila po februárových udalostiach v roku 1948, keď sa moci uchopila komunistická strana. Na jednej strane sa slovenské divadelníctvo, pokiaľ ide o počet nových divadiel a súborov, rozmáhalo, pretože dominovalo úsilie priviesť umenie čo najbližšie k pracujúcim masám, na druhej strane však bolo zapojené do tzv. ideovej prestavby spoločnosti a spoločenského vedomia, keď dogmatickým vzorom v tomto smere bol Sovietsky zväz. Oficiálne orgány tlačili divadlá do propagandistickej a agitačnej práce, repertoár bol pod prísnym dohľadom a dramaturgia sa stala v podstate ideologickým usmerňovaním divadelnej praxe. Okrem päťsúborového Dedinského divadla vznikli nové divadlá v Nitre, Zvolene, Považskej Bystrici (divadlo sa neskôr presídlilo do Žiliny) a Komárne (maďarské divadlo). V Prešove založili popri Divadle Jonáša Záborského aj Ukrajinské národné divadlo. V piatich slovenských mestách vznikli profesionálne bábkové divadlá. Spolu s divadlami v Bratislave, Košiciach a Martine takto existovala hustá divadelná sieť, ktorá s malými redukciami pretrvala až do súčasnosti.
V povojnových rokoch bola umelecky významná najmä druhá polovica 60. rokov, keď v spoločnosti došlo k politickému odmäku a k značnej liberalizácii, čo sa prejavilo tak v repertoárovej, ako aj inscenačnej zložke nášho divadelníctva. Významné inscenačné činy vznikli pod režijným vedením Jozefa Budského, Jozefa Palku, Karola L. Zachara, Tibora Rakovského, Pavla Haspru, Ota Katušu, Miloša Pietora, Ivana Petrovického, Vladimíra Strniska. V tomto období prvými zaujímavými réžiami upozornil na seba Peter Mikulík a Ľubomír Vajdička. V závere 60. rokov vzniklo v Bratislave moderné, invenčné a novátorské Divadlo na korze. V hlavnom meste pôsobilo aj Divadlo poézie, Pantomimický súbor Milana Sládka a Eduarda Žlábka, Divadlo Lasicu a Satinského, kabaretné divadlo so satirickými ambíciami Tatra revue a po presťahovaní z rodnej obce aj Radošinské naivné divadlo, čo bolo autorské divadlo Stanislava Štepku s jeho osobitou poetikou. Najvýznamnejším a v divadlách najfrekventovanejším dramatickým autorom tohto obdobia bol Peter Karvaš a popri ňom Ivan Bukovčan. Ďalšou významnou osobnosťou bol Štefan Králik.
Peter Karvaš bol významný a v povojnových rokoch v profesionálnych divadlách najčastejšie hraný slovenský dramatik. Viaceré jeho hry uviedli aj zahraničné scény. Patrí aj k najvýznamnejším slovenským teatrológom a je autorom radu teoretických prác z teórie divadla a drámy.
Ivan Bukovčan bol redaktor, dramaturg, publicista, ale venoval sa aj filmovej tvorbe a patrí medzi popredných slovenských dramatikov tej doby. Veselohra Surovô drevo (1954) sa zrodila z typov, deja a atmosféry úspešného filmu Rodná zem, ktorého scenár napísal s J. Machom. Jeho druhá hra, Diablova nevesta (1957), na príbehu upálenia poslednej bosorky zobrazuje deformácie 50. rokov. Vo veselohre Hľadanie v oblakoch (1960) zameral sa na otázky malomeštiackych prežitkov.
Hry Pštrosí večierok (1967), Kým kohút nezaspieva (1969) a hra Zažeň vlka (1970) tvoria triptych. Tieto diela sú celkom iného typu. Sú to hry nastoľujúce životné otázky vzťahu jednotlivca a spoločnosti, morálnej zodpovednosti či viny za porušenie zásad humanity. Všetky hry spájajú vzájomné myšlienkové súvislosti. Asi najzávažnejšia je otázka strachu a otázka zodpovednosti za existenciu tých druhých.
SND uviedlo aj jeho hry Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica (1971), ktoré exponujú deformácie 50. rokov. V hre Prvý deň karnevalu (1972) zužitkoval svoje skúsenosti novinára z Kuby. Hyperbolizovaný dej i postavy charakterizujú hru Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom (1973). Ivan Bukovčan je scenáristom asi dvadsiatich slovenských filmov, ako napríklad Zvony pre bosých, Sneh nad limbou a trilógie Medená veža, Orlie pierko a Stratená dolina.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch (rokoch normalizácie) napriek ideologizácii divadelnej produkcie vzniklo niekoľko podnetných inscenácií najmä pod režijným vedením Miloša Pietora, Pavla Haspru, Vladimíra Strniska, Petra Mikulíka, Ľubomíra Vajdičku a neskôr Jozefa Bednárika, Blaha Uhlára či Romana Poláka. Oficiálne orgány zrušili činnosť generačného Divadla na korze aj satiricko-kabaretnej Tatra revue. Divadlo poézie pričlenili pod Novú scénu. V týchto rokoch však vzniklo v Trnave dnešné Divadlo Jána Palárika (vtedy ešte Divadlo pre deti a mládež, neskôr Trnavské divadlo) a divadlo v Spišskej Novej Vsi. Najčastejšie uvádzanými dramatikmi boli Ján Solovič, Osvald Zahradník a popri nich Peter Kováčik, Ľubomír Feldek, Mikuláš Kočan a v tom čase začínajúci Karol Horák. Dramaturgicky aj inscenačne najvýznamnejšie úspechy zaznamenávalo slovenské ochotnícke divadelníctvo, s ktorým spolupracovala celá plejáda profesionálnych divadelníkov, spomedzi ktorých najvýraznejšiu pečať originality vtlačili inscenáciám režiséri Peter Scherhaufer, Jozef Bednárik a scénograf Jozef Ciller. Ochotnícke divadelníctvo mohlo dosahovať tieto úspechy aj preto, lebo bolo čiastočne mimo kontroly oficiálnych ideologických a straníckych centier. Najvýznamnejšie celoslovenské ochotnícke prehliadky sa uskutočňovali v Šuranoch, Liptovskom Mikuláš, Spišskej Novej Vsi, Čadci (Palárikova Raková) a v Martine (Scénická žatva).

Dejová línia

admin — Sat, 11 Sep 2010 16:37:10 +0000

     Dej drámy sa odohráva počas jednej novembrovej noci v roku 1944 po potlačení Slovenského národného povstania v malom mestečku okupovanom nemeckými vojakmi. V starej pivnici miestneho zámožného obchodníka Petráša je Nemcami postupne zhromaždených desať ľudí. Sú to desiati, zväčša miestny obyvatelia. Boli zadržaný ako
odplata za jedného mŕveho vojaka, zabitého loveckým nožom, keď strážil veliteľov dom.

            Na scéne sa ako prví objavujú zaľúbenci, gymnazistka Fanka a študent Ondrej, ktorí boli pristihnutí v parku po devätnástej hodine. V pivnici sa stretnú s bývalým horárom Terezčákom, ktorého vojaci zaistili na cintoríne. Okrem nich sa do pivnice dostali ešte pôrodná babica Babjaková, zverolekár Šustek, holič Uhrík, žena miestneho lekárnika, učiteľ Tomko a prostitútka Marika. Všetci sa navzájom dobre poznajú, ich osudy sú navzájom prepletené. Jediný, ktorého ostatní zaistenci nepoznajú a ktorého existencia je až do konca pre všetkých, aj pre čitateľa záhadou, je akýsi Tulák, ktorí sa medzi nimi taktiež ocitne.

            Spočiatku si títo desiati ľudia navzájom vysvetľujú prečo a za akých okolností ich zatkli. Takmer všetci sa zhodnú v tom, že boli zatknutí preto, lebo sa zdržiavali na ulici po siedmej hodine. Vtedy sa po tejto tzv. záverečnej hodine už nemohlo vyhádzať na ulicu. Prichádza pán Fischl, obchodník s drevom, pôvodom Nemec, ktorý im oznamuje, že sa stali rukojemníkmi za zabitého nemeckého vojaka. Budú ich držať ako dočasnú záruku a prepustia ich, keď sa nájde vrah. Nemecký veliteľ, major von Lucas predpokladá, že vojaka zabili partizáni a že vinníka objavia. Ak by sa však vinník nenašiel, všetkých desiatich popravia. Fischl sa stavia do pozície dobráka a všetci okrem Tuláka mu veria, že im pomôže. Ostatní sa mu snažia vysvetliť, prečo sa zdržiavali vonku. Fischl sľúbi, že sa prihovorí u veliteľa a odchádza.

            Nervozita a napätie v pivnici stúpa. Po ďalšej Fischlovej návšteve sa situácia výrazne mení. Kedže sa zistilo, že vojak bol opitý, major zmenil svoje rozhodnutie a deväť z desiatich má teraz možnosť záchrany. Vzniká tu však vážny problém a síce kto bude ten jeden, ktorý sa obetuje za ostatných. Major im totiž nechal voľnú ruku a oni majú rozhodnúť, kto z nich zomrie. Autor postupne strháva masky z postáv a ukazuje ich pravé tváre. Vo vyhrotenej situácii Uhrík v obave o svoj vlastný život a z nenávisti zabije Tuláka. Aj keď je z tohto činu zdrvený, stále sa snaží ťažiť z neho vo svoj vlastný prospech aj keď tvrdí, že konal v prospech všetkých. V úplnom závere sa však holič mení a po uvažovaní, výčitkách a slovách ostatných príde na to, že práve on je ten jeden, ktorý by mal vykúpiť životy ostatných. Berie si kľuč od pivnice a vybieha von.

Charakteristika postáv

admin — Sat, 11 Sep 2010 16:36:47 +0000

Tulák
Má tridsať rokov, je to mladý, zarastený chlap. Na sebe má krátky, ošúchaný kabát, starý, sivý sveter a špinavé baganče. Vyzerá ustato, ako obyčajný tulák. Jedine táto osoba je všetkým ostatným v pivnici neznáma. Nepochádza z mesta a na otázku kto je odpovedá: „Nikto!“. Zrejme sa nechce prestaviť. Keďže jeho totožnosť je pre nich záhadou, podozrievajú ho, nevedia čo môžu od neho čakať. Zo začiatku sa nezapája do rozhovorov a správa sa arogantne. Posmieva sa Nemcom ale aj ostatným rukojemníkom kvôli ich naivite, strachu a ich výhovorkám.
Je prvý, ktorý si uvedomí, prečo sú v pivnici desiati a čo to pre nich znamená. Hoci nedáva najavo strach, tuší, že sa nasledujúceho dňa už ani jeden z nich nedožije. „Je nás desať…! (Ondríkovi.) No povedz, Ondrík… obyčajná náhoda, nič inšie…! To nie je náhoda. To je taký starý zvyk. (Tomkovi.) A vy to dobre viete, nie sme deti, pán učiteľ. Jeden k desiatim. Za jedného cudzieho – desať našich.“¹ Hoci Tulák si uvedomuje závažnosť situácie, na rozdiel od Tomka to prezrádza ostatným. Nebojí sa povedať pravdu, aj keď je krutá. „(Neprítomne.) Keď sa nenájde (vinník zodpovedný za vraždu)… tak nás obesia. V lepšom prípade – zastrelia.“²
Tulák má svoje miesto pri schodoch, ktoré zriedkakedy opustí. Odtiaľ sleduje dianie v pivnici. Zväčša sleduje, málokedy sa zapája. Ak už ide niečo povedať, týka sa to hlavne morálnych postojov, vojny, alebo keď treba vysloviť názor na niečo. Nedáva ostatným zbytočné nádeje, má jasnú hlavu a jeho postoje a uvažovanie sú veľmi rozumné. Dokáže zistiť, ktorí ľudia v pivnici sú morálne čistí a ktorí naopak sú vnútorne prázdny a na základe toho sa s nimi rozpráva. Vidí, že Tomko je inteligentný a že Ondrej je silná osobnosť a tiež že Uhrík a Šustek sú obyčajní zbabelci.
Rúško tajomstva okolo neho sa odkrýva pomocou jeho názorov. Jedným z najmarkantnejších je jeho odpor voči Nemcom. Už pri prvej návšteve Fischla v pivnici sa nebojí, nekladie si servítku pred ústa a nahlas vyjadruje jeho postoj voči Nemcom a ich okupačnej politike. „…a potom v Belgicku… Holandsku… vo Francúzsku… a potom v Dánsku… v Nórsku… a potom Grécku! (Už nemôže zastať.) O pár mesiacov sa takmer celá Európa stala vaším rukojemníkom… žrali ste, hltali krajinu za krajinou… cudzie mestá, ulice, cudzie rieky, cudzie mosty… cudziu slobodu a národy…! To je váš šialený sen… zožrať celú zemeguľu… ale už sa dusíte… dusíte…!“³ Neváži si Fischla ani jeho majora. Vykrikuje na Fischla svoje názory, nech Nemci odídu, nech sa vrátia domov, nech si obsadzujú svoje mestá atď. Tento jeho postoj sa nemení počas celej hry. Pri každej Fischlovej návšteve má pre neho provokačné výčitky alebo aspoň ironickú poznámku. Snaží sa vyjadriť svoj nesúhlas a vzburu proti vtedajšej situácii.
Ďalšia Tulákova výrazná črta je jeho hrdosť. On sa, na rozdiel od Uhríka, neskrýva za zámožných ľudí. „A čo ste čakali…? Že si pred vami – na riť padnem? (Pohŕdavo.) Pozdravujem pána majora. A za mňa… za mňa prosiť nemusíte…!“⁴. Je to pod jeho úroveň prosiť ako Uhrík, Šustek či Babica. Je nebojácny, nebojí sa smrti aj keď tuší, že príde. Nebojí sa ani Nemcov a preto sa im s neoblomnosťou vyhráža.
Nespolieha sa na nikoho. Neverí Fischlovi, ani jeho sľubom, že pomôže. Veď nakoniec, je to preňho len Nemec. Opäť sa osočuje na Uhríka a Šusteka, ukazuje na ich podlízavosť, na to ako sa Fischlovi doslova vtierajú. V tomto smere je pesimista, pretože zo situácie, v akej sa nachádzajú, nevidí, vôbec žiadne východisko. Neponúka riešenie, nesnaží sa za každú cenu prísť na to, ako sa dostať z pivnice. Na jeho živote mu až tak nezáleží. Ale nie sú mu ľahostajné životy ostatných. Vie, že sa treba pripraviť na všetko, aj na to najhoršie. „Nikto nevie, kto zabil vojaka. A vlastne…nikoho to ani veľmi nezaujíma – to ja to najhoršie! To najhoršie pre nás…A ja sa bojím, že táto noc bude…(Zaváha, nedopovie.)“⁵
Keď sa však Fanka rozplače, v jeho ospravedlnení cítiť teplo a ľútosť. Nechce brať nádej, no zároveň nechce zbytočnú nádej poskytovať. Jeho rozvážne správanie signalizuje, že sa v podobnej hraničnej situácii už ocitol a on to sám aj priznáva, že pozná smrť: „Už dva razy išla okolo mňa…Už poznám jej krok… Tu prázdnu, tupú tvár – - – Cítim, zasa sa blíži… a už ma neobíde…“ ⁶. Vtedy to ešte nevedel, ale táto jeho predpoveď sa vyplnila. Tušil, že on bude ten, ktorý sa nedožije ráno, pre ktorého to bude posledná noc. Pre všetkých v tomto momente ponúka ako jedinú nádej modlitbu. Z toho vyplýva, že je veriaci a že verí jej silu a pomoc v tých najhorších situáciách.
Je to človek naozaj pevného charakteru, ktorí odsudzuje zbabelosť Uhríka. Akonáhle ho Uhrík obviní z vraždy, kvôli nožu, ktorým si Tulák krája chlieb, zavrhne jeho obvinenie a uistí sa v tom, že Uhrík je poriadny slaboch. „Máte pravdu! (Na Uhríka.) Ak má človek – napríklad – povahu tchora alebo potkana… potom aj jeho život má iba cenu tchora alebo potkana…!“⁷ Ostatným iba oznámi, že on vojaka nezabil. Keď sa ukáže, že je to pravda, napľuje Uhríkovi do tváre na znak potupy. V týchto miestach je už konflikt medzi Tulákom a Uhríkom poriadne vyostrený.
Šustek je ďalší, ktorý leží Tulákovi v žalúdku. Vidí jeho zbabelosť, úbohosť a jeho snahu zachrániť sa na úkor hoci aj mladej študentky. „Dúfam, že aj takí muži. Ako vy. Taký posraní. Čo jej už nedáte pokoj /Zapľuje./ Doboha s takým chlapom, čo sa chce zachrániť pod ženskou sukňou…!“⁸
Plne si uvedomuje, aké je majorove rozhodnutie zákerné. Uvedomuje si, že ak ho príjmu, stanú sa z nich všetkých nepriatelia na život a na smrť a všetci by prišli o svoju ľudskú tvár, o svoju podstatu a nad ránom by pustili: „Deviatich vrahov…! Deväť vrahov dostane slobodu. A čo potom, pán doktor..? Vy by ste vedeli aj potom… spokojne žiť…? Takto, na cudzí účet… na cudzom hrobe? Na hrobe tohto chlapca, napríklad…?.“⁹ Snažil sa všetkým ukázať, čo sa z nich stane ak by vybrali jedného na smrť. Ukazuje im, že by museli s pocitom vraha museli žiť až do konca života. On nechce cítiť zodpovednosť za cudzí ľudský život. Všetkým ľuďom by mala byť jedna vlastnosť prirodzená. Ako Tulák hovorí, človek musí ostať človekom za každú cenu.
„TULÁK. Človek nikdy nemá veľa možností… (Pokorne.) No vždy má aspoň jednu. (Pauza.) Ostať človekom.
ŠUSTEK. Ako… človekom? Za každú cenu…?!
TULÁK. Áno. Za každú cenu.
UHRÍK. Počujete…? Za každú cenu…! (Posadnutý strachom, nenávisťou.) A viete, prečo tak vraví…? Jeho život už nemá nijakú cenu – preto! On je už stratený…a on to vie…on to vie! Je to človek na úteku…štvaná zver… keď ho chytia – je koniec! Len preto pohŕda životom… jemu už na ničom nezáleží! On už nemá čo stratiť…!
TULÁK (vzkypí). Prečo si myslíš, že nechcem žiť…?! Ale nie na kolenách… nie na kolenách…! Nie štvornožky ako pes…!“¹⁰
Toto je Tulákova hlavná filozofia. Človek musí sa nesmie stať handrou, nesmie stratiť svoju ľudskú dôstojnosť, musí zachovať si svoju pravú ľudskú tvár. Nechce aby sa takto ostatní zmenili, chce u nich zachovať úctu k životu. Na druhej strane, ostatní, ale nie všetci sa menia. Situácia z nich spravila to čo sú, pretože násilie chce aby človek bol: Osamelý, slabý, zlomený, zúfalý…Aby nestál… aby kľačal…plazil sa po zemi… Aby bol červíkom v hnoji. (Uhríkovi.) Aby bol ako ty.“¹¹
Tulák bol smelý, čestný a priamy človek. Až do konca si zachoval svoju ľudskú tvár. Tesne pred jeho násilnou smrťou sa dozvedáme, že utiekol z transportu do koncentračného tábora a že to bol zajatým povstalecký vojakom a nie tulákom.
Samuel Uhrík
Samko Uhrík má štyridsaťpäť rokov, pracuje ako miestny holič. Na scénu prichádza kričiac na nemeckých vojakov, ktorí ho vlečú do pivnice. Už tu sa ukazuje ako arogantný človek, ale v inej podobe ako Tulák. Neustále sa odvoláva na akého si pána Severínyiho. Z jeho reči sa dozvedáme, že pán Severínyi je v meste veľavážený človek a má tam svoj vplyv. Podľa všetkého je Uhríkovím zákazníkom. Nešetrí naňho slovami chvály: „(Blaženo opakuje.) Anjelské krídlo (Uhríkova britva), prosím…! Och, pán Severínyi, to je kapacita…jemná duša, básnické črievko…a pozná sa aj s ministrami!“¹². Dôveruje mu, pretože ho Severínyi chválil počas holenia. Uhrík je pyšný na to, že je dobrý holič, že má takého vplyvného kamaráta. Lichotí mu, keď ho Babica pochváli, pretože ho to utvrdzuje v tom, aký je to dobrý holič a že je pre mesto mimoriadne dôležitý.
Uhríkov vzťah k povstaniu je na Slováka dosť netypický. To, že jeho národ bojuje za správnu vec, je mu ľahostajné. Nezáleží mu na tom, že sa Nemci vrátili a že nie je vlastne slobodný. Je to jasné z jeho slov: „Pán Petráš, no…(Pohráva sa s kartami) Dlho-dlho nič… a zrazu… za povstania hodí všetko na jednu kartu…! Na tú novú republiku… A kdeže je…? Vo hviezdach, prosím…! Pán Petráš, aj tá nová republika… Nemci sa vrátili – a rozbili mu bank!“¹³ Jemu ide o jeho vlastný, súkromný život, v ktorom povstanie a jeho potlačenie zrejme nehrajú žiadnu rolu.
Počas celého deja sa jeho tvár viac a viac dostáva na svetlo. Odkrýva sa jeho pravý charakter a jeho skutočné vlastnosti. Postupne, keď sa dozvedia prečo sú zadržaní, dostáva strach. Badať to na jeho hlase a jeho konaní. Odmieta vypočúvanie, a keď prichádza pán Fischl, Uhrík sa chytá príležitosti a apeluje na Fischla:„A keby ste ráčili… pánu Severínyimu…že som tu. Že aj Samo Uhrík sedí!“¹⁴ Ako vidíme, myslí len na seba. A spolu s ním aj Šustek a Babica. Zatiaľ to však nevyznieva ako úplné sebectvo. Až neskôr, keď sa situácia niekoľko násobne zdramatizuje, prídeme na to, že Uhrík je ozajstné zlo.

             Uhrík je v mnohých vlastostiach protichodnou postavou voči Tulákovi a jeho vlastnostiam. Preto sa dostávajú do častých otvorených konfliktov a Uhrík sa nebojí na Tuláka vytiahnuť dokonca britvu a vyhrážať sa mu:(Zrúkne.) „A vyrežem ti ten tvoj všivavý jazyk…! Vymiškujem tú tvoju pýchu…! (Britva sa zatrasie pred nehybnou tvárou Tuláka)“¹⁵ Z toho vyplýva, že je veľmi prchký, čo môže byť nebezpečné v budúcnosti. Jeho ospravedlnenie, ktoré s problémami vysloví, vôbec nevyznieva úprimne. „(fučí, mlčí, ošíva sa, zrazu Tulákovi). No, čo sa tak dívaš…?! Nemám nervy zo železa… ja som už taký! A ty my akosi nesedíš, bratku…! Nikto z nás nemá právo sa tu vyvyšovať…! A zavadzať, prosím, kašľať na druhých, dočerta…!“¹⁶ Tvrdí, že nikto nemá právo sa vyvyšovať, hoci sa vyvyšuje. Tu sa ukazuje jeho falošnosť.

             Postupne sa mení úplne a z obyčajného holiča sa stáva nepríčetný človek, ktorý nadáva, obviňuje ostatných a snaží sa zachrániť si vlastnú kožu aj na úkor všetkých ostatných. Tento obrat v ňom nastáva, keď sa dozvie, že Severíniymu vôbec nezáleží na jeho oslobodení. Mení to jeho plán čo najskôr bez ujmy odísť. „(Šokovaný mlčí, potom v tichom údive). A kto… ho zajtra oholí…? Pán Severínyi… Jeho tvár… jeho jemná kožka… len moja ruka ho vie opatriť! My… my sme si predsa rozumeli… (Zrazu ním zalomcuje divá zlosť.) Ach, to staré prasa…! Desať rokov sa trápim s tou hnusnou, spotenou plešinou… s tou mastnou bravčovou papuľou…desať rokov mu strihám ešte aj chlpy z nosa…! Fuj! Také štetiny nemá ani divá sviňa…! Ach ten starý ožran… pažravec…ach, ten kurevník…! (Klesne na diván zalejú ho slzy krivdy a sebaľútosti.) Prečo mi to urobil… desať rokov… mne…mne Uhríkovi Samkovi…?“¹⁷ Je jasné, že vedel aký pán Severínyi v skutočnosti je, ale úctu k nemu len predstieral aby mal vplyvného známeho. Je to typický malomeštiak. Aj keď ho táto správa doženie k slzám, sú to slzy, ktoré roní sám nad sebou.

             Na postave Uhríka veľmi dobre vidíme ako sa kritická situácia vplýva na konanie človeka. Už mu vadia ľudia, ich prítomnosť, ich konanie, ich reči. Holičov charakter, jeho negatívne vlastnosti sa odkryjú v situáciách, keď musí konať pod tlakom a zo strachu o vlastný život. Ďalší z takýchto momentov je obvinenie a pokus o udanie Tuláka. Stačí mu jedna domnienka, a síce lovecký nôž a je schopný obviniť nevinného človeka, aby si zachránil vlastnú hlavu. Keď vysvitne, že Tulák to nebol, kričí, ešte viac znervóznie a na Tomkovu kritiku prudko reaguje: „Stalo sa niečo…? (V zlostnej obrane.) A vy ste vedeli, že je… taký nevinný? Dočerta – opýtať sa predsa môžem, keď mi ide o kožu…!“¹⁸ Okrem jeho existencie a jeho osoby ho netrápi osud nikoho iného.

             Ako argumenty na svoju podporu používa svoju ženu, matku, babku, sestry a bratov. Tvrdí, že nemôže zomrieť len tak, ako oslepený zajac na ceste. Do kontrastu proti sebe stavia Tuláka, ktorý z Uhríkovho pohľadu nemá nič. „A život jedného… niktoša? Akú ma cenu…?! (Zúrivo proti nemu.) Nijakú… nijakú…!“¹⁹ Kvôli vlastnej záchrane by bol schopný hocikoho udať. V jeho argumentoch a obvineniach sa často nazvájom podporujú so Šustekom, ale navzájom sa nikdy neobvinia. Napríklad podporuje Šusteka, keď sa snaží presvedčiť Starca, aby išiel na smrť. Pokiaľ niekto navrhne riešenie ktoré ho neohrozí, súhlasí. Ľudský život, okrem jeho vlastného, preňho nemá cenu.

             Už viac nedokáže v sebe udržať nič ľudské. Ostáva v ňom len zvierací pud sebazáchovy. „A smiem sa spýtať – čo mi to pomôže? Zachovám si tvár – a prídem o hlavu! (Tulákovi, plný hnevu.) Bez tváre sa dá žiť – ale bez hlavy nie, ty blázon…!“²⁰ Zaujíma opačný postoj ako Tulák, ktorý si zachovanie ľudskej dôstojnosti stavia nadovšetko.

             Keď sa už nevedia dohodnúť a rozmýšľajú o možnosti ťahania mena z klobúka, zisťuje, že mu prihára a obraňuje sa: „Ja nie som martýr… mučeník! Ja nemám na to postavu…! (Zúfalo.) Som len obyčajný holič… a chcem žiť…pracovať…holiť a strihať… a starať sa o tie všivavé ľudské hlavy!“²¹ Ale Tulák ho opäť prekukne: „Ale najväčšmi sa staráš iba o svoju.“²²

             Tvrdí, že Tulák už nemá čo stratiť, že Tulákov život nemá žiadnu cenu, že Tulákovi už na ničom nezáleží, preto mu hovorí: „Nie, nie ty nechceš…! Ty už nič nechceš …! (Nepríčetne.) Od prvej chvíle škodíš…! Neveril si, že nám Fischl pomôže! A pomohol…! Deviati sa môžu zachrániť – ale ty to nechceš…! Ty si len bludár, čo vábi do záhuby… ty sa už černieš zemou, páchneš hrobom – ty si smrť sama…!“²³

             Tento dlhotrvajúci konflikt a nevraživosť medzi Uhríkom a Tulákom ústi až do smrti Tuláka, keď ho Uhrík vo vyhrotenej situácii v úplnej nepríčetnosti chladnokrvne podreže svojou britvou. Najprv sa naľaká a nevie čo skôr povedať. Vraj to ani nebol on, len jeho ruka. Ale akonáhle prvotný šok upadne, hovorí: „Iba zachrániť som chcel… (Zúfalé gestá.) Teba… i seba… i vás… i vás… náš všetkých…!“²⁴ Uhrík klesá na charaktere ešte hlbšie na dno, keď chce zo svojho zákerného činu ťažiť.

             Pánovi Fischlovi povie, že Tulák s zabil sám, lebo sa bál mučenia a vypočúvania. Pošpinil mŕtveho, vôbec nemá zábrany klamať ešte aj po takom hroznom čine. Opakoval, aj potom, keď toto očiernenie donútilo ostatných povedať Fischlovi pravdu, že urobil dobre a že všetkých zachránil. Snaží sa ostatných zlanáriť na svoju stranu a spraviť z nich spoluvinníkov, aby si odľahčil svedomie a aby nebol jediný zodpovedný. Presviedča ich, že sa im s tým bude žiť ľahšie keď budú všetci vinní.

            Aby získal ostatných na svoju stranu, tak ich začal presviedčať aký bol Tulák nepotrebný, ako im zavadzal, a dokonca si vymyslí, že bol žid. „(S chvatom, sugestívne). Tie oči… tie reči… To len oni majú taký prebrúsený jazyk… takú bezočivosť ! Spomnite si, ako urážal pána Fischla! To len žid tak nenávidí… a pohŕda každým okrem svojich…okrem seba… Bol tu taký sám… a nemal s kým držať… nuž držal iba sám zo sebou…a proti nám!“²⁵ Hovorí o ňom ako o tom najhoršom zo všetkých, pričom opak bol pravdou a Tulák bol jediný chlap zo všetkých a Uhrík bol ten najprehnitejší zo všetkých.

            O to väčšmi prekvapuje Uhríkova premena v závere, v rámci ktorej pochopí, že on je ten, ktorý musí ísť na smrť. „(v akejsi krutej samoľúbosti). Správne, pán učiteľ, správne! Samo Uhrík sa vždy súdi sám… každý si je najlepším sudcom…! (Iným hlasom.) Pozrimeže…akí to nevďační ľudia…! (Na Starca.) Dáva mi kľúč… a prisahal, že ma zmárni… (Na Šusteka.) A tento mi zasa po vojne hrozí súdmi…! (S narastajúcou sebaľútosťou.) Ej, Uhrík, Uhrík… možno lepšie, keď ťa zmárnia cudzí, ako svoji… Holič, zastrelený na úteku…Samko Uhrík, najlepší frizér v meste… Človek, ktorý po celý život statočne žil… statočne pracoval…až kým neprišli tieto všivavé časy…“²⁶ Berie si kľúč zo stola a chce sa dať zastreliť na úteku. Utešuje sa, že on, ktorý sa vždy hrbil a krčil sa vystrie a ukáže, že je chlap a nie baba. Tvrdí tiež, že dlžoby si spláca a odkazuje to už mŕtvemu Tulákovi. V jeho rečiach sú rozpory, pokladá napokon predsa len svoju smrť za akési mučenícke sebaobetovanie.
Tomko

    Tomko je miestny učiteľ Fanky, Ondreja, ale aj Mariky. Má päťdesiatpäť rokov, do pivnice prichádza s rozbitými okuliarami a roztrhnutým kabátom. Je veľmi kľudný, rozvážny a pokojný, rozpráva s istotou. Snaží sa od samého začiatku udržať v pivnici poriadok a kľud. Všetkých presviedča, že sa netreba znepokojovať. Tvrdí, že ide len o takú malú kontrolu, či ľudia dodržiavajú zákaz vychádzania.

            Od začiatku sa snaží o dobré vzťahy medzi ľuďmi v pivnici a o to, aby neprepadli panike a beznádeji :„Tak dosť! Na vaše hnevy tu niet miesta…! (Ostro, znechutene.) Dražba… škriepky…Ľudia, a či nemáme inakšie starosti…?“²⁷ Dokáže zachovať pokoj aj kľud, hoci si plne uvedomuje vážnosť situácie. Ale pre dobro ostatných nechce všetkým oznámiť čo sa deje.

            Keď ho Ondrej začne spovedať a pýtať sa, prečo má rozbité okuliare, roztrhaný kabát a ranu za uchom, zatĺka. No po opakovanom naliehaní Ondreja sa priznáva, že keď počul vojaka kričať, vybehol na ulicu a Nemci ho chytili a zbili. Celú túto pravdu však zatĺkal preto, aby nespôsobil paniku. „Nechcel som… predbiehať udalosti. (rozvážne, presviedčavo, v snahe zabrániť panike.) No ani teraz nevidím nijakú príčinu znepokojovať sa. Pravdepodobne nás budú iba trochu vypočúvať, či o tejto… poľutovaniahodnej udalosti náhodou niečo nevieme. A to bude asi všetko…“²⁸ Všetkým ľuďom verí, že nič nespravili. Je to humanista, ktorému záleží na všetkých v pivnici.

            Je si vedomí toho, čo ich momentálna situácia môže s nimi narobiť a na čo ich môže premeniť. Zachováva si čistú, rozvážnu hlavu. Nerobí unáhlené závery ani zbytočne nedramatizuje. Snaží sa zabrániť hoci aj malým škriepkam, pretože tie spôsobujú napätie a neistotu a hlavne štvú ľudí proti sebe.

            Keď prichádza do pivnice Fischl, Tomko v ňom vidí ich nádej. Je k nemu slušný, ovláda sa, povie mu síce čo si o tom myslí, ale s akousi pedantnosťou a mierlivo. Nesúhlasí zo zaistením desiatich nevinných ľudí. Tvrdí, že je to neľudské. Obhajuje Tuláka: „Prepáčte, prosím, pochopte… (Zmierlivo.) V tejto… nejasnej situácii niektorí z nás už neovládajú svoje nervy…“²⁹ ale obhajuje aj Babicu: „A ja dovolím si apelovať aj na ľudskosť, pán Fischl! Pani Babjaková sa, napríklad, práve vracala od rodičky… konala iba svoju povinnosť!“³⁰ a Terezčáka. Nikdy nehovorí za seba alebo vo svoj prospech. Prihovára sa za všetkých spoločne.

            Z jeho replík cítiť silný pacifizmus, humanizmus a obhajobu prirodzených ľudských práv. Nevidí logiku v uväznení desiatich ľudí v pivnici, ba čo viac, ešte aj nevinných, ktorý s činom nemajú nič spoločné, kvôli jednému vojakovi. Nechápe, čo v pivnici robia študenti, čiže deti, a ženy.

            Keď sa Uhrík vyhráža Tulákovi britvou, rázne zakročí do situácie a snaží sa ich upokojiť. Berie Uhríkovi britvu a žiada ho, aby sa Tulákovi ospravedlnil. Má otcovský a učiteľský prístup aj ku dospelým. Vidí, že potrebujú karhanie a ponaučenia, vidí, že Uhrík nie zrelý vysporiadať sa s takouto situáciou.
V situácii keď im prinesú kúsok chleba a vody, sa opäť Tomko stavia do polohy zodpovedného. Spravodlivo rozdelí chlieb medzi všetkých. Tulákovi nadelí viac, hoci Šustek protestuje. Vie, že by sa ostatní dokázali kvôli kúsku chleba aj pobiť.
Hoci väčšina rukojemníkov zobrala správu o tom, že deviati sa môžu zachrániť s úľavou, Tomko spolu s Tulákom vedeli čo ich čaká. Vedel, že postupom času sa situácia bude zhoršovať a že postupom času nevraživosť prepukne v plnej miere. Napriek tomu sa snažil zo všetkých síl, prehováral ľuďom do duše, chcel aby situácia ostala pokiaľ možno čo najkľudnejšia a najpokojnejšia. Vedomie, že situácia je zhoršená v ňom stupňuje pocit zodpovednosti za seba i ostatných.
Ďalší momentom, keď sa prejavuje jeho humánnosť, je ostrý nesúhlas a kritika Babice za zabitie plodu, čiže nenarodeného dieťaťa.
Potom, ako Fischl odchádza, Tomko silne apeluje na ostatných: „Zlé semeno už klíči… naše srdcia sa plnia strachom a nenávisťou…(Všetkým s pokorou.) Len o jedno vás prosím… Keby sa hocičo stalo, držme sa ako ľudia!“³¹ Bojí sa ostatných z pivnice, bojí sa, ako sa budú správať. Je dosť možné, že má z nich strach. Z toho že sa premenia na zvieratá. Snaží sa to ostatných vysvetliť, čo sa stane ak si nezachovajú ľudskosť. Napriek jeho snahe a vysvetľovaniu rukojemníci nechápu jeho myslenie a Tomko už len smutne konštatuje: „Tušil som to… Každý bude nepriateľom každého… všetci budú proti všetkým…(Unaveno.) Čo mám urobiť, synu…?“³² Unavenosť v jeho hlase signalizujem, že snaha o zabránenie nevraživosti a zachovania humanity mu nevyšla a že rezignuje. Už ďalej nezvláda stále ľudí poúčať a snažiť sa pomôcť všetkým. Pochopil, že tlak je príliš veľký a proste to nejde. „Áno, bude to tak. Už je t o t a k – - – Zrádzame jeden druhého. Sami seba… človečenskú podobu…“³³ On chápe, že vojna sa odohráva medzi nimi v pivnici.
Po Tulákovej vražde je z tohto činu zdrvený, je mu ľúto, že nemohli zabrániť Uhríkovi vykonať taký čin. Necháva Uhríkovi priestor aby sa priznal, no keď tak neurobí, povie pánu Fischlovi pravdu. Odsudzuje tento čin.
Tuláka označuje za jedného z rukojemníkov, už nerobí medzi nimi rozdiely. Keď sa Uhrík pokúša všetkých presvedčiť, že konal v prospech všetkých, silne mu odporuje a vyvracia jeho tvrdenia. Podľa neho nikto nemá právo vziať život. Odmieta súhlasiť s takýmto vykúpením.
Aj keď Uhríkov čin striktne súdil, stále tvrdí, že to je jediné, čo môže robiť. Rukojemníci v pivnici majú právo súdiť, no v žiadnom prípade nesmú Uhríka odsúdiť na smrť. Preto oponuje Starcovi, ktorý chce v závere podať Uhríkovi kľúč a tým ho vlastne poslať na smrť. Keď si Uhrík sám dobrovoľne volí smrť, Tomko za ním kričí, nech sa vráti. Uhrík mu nie je ľahostajný. Nechce, aby takto zomrel, či je to správne. Jeho posledné slová: „Boli to naši… bratia… Naši nešťastný ľudský bratia.“³⁴ symbolizujú jeho ľudskosť a solidaritu s ostatnými ľuďmi. Aj Tulák, aj Uhrík boli ľudia, ktorý ale zomreli, aj keď nemuseli.
Dr. Šustek

    Je zverolekár, ktorý bol náhodne na zabíjačke u švagra v meste a chytili ho tesne pred odchodom na vlak. Od začiatku neprejavuje záujem o ostatných. Odvoláva sa na zamestnanie, na to, že tam nemôže ostať. Hľadá východ, chce utiecť. Tvrdí, že ho nemôžu vypočúvať, lebo vôbec nebýva v meste. Tu sa prejavuje jeho sebeckosť. Neváha si prikrášliť fakty o šíriacej sa epidémii. „Osobná prítomnosť zverolekára je bezpodmienečne potrebná – nákaza môže zamoriť celý kraj“³⁵ V tomto zameraní na seba sa podobá Uhríkovi.

            Myslí na seba, je to veľký zbabelec, hoci zavše sa snaží zakryť svoje sebectvo výhovorkami. On je vraj jediný lekár v pivnici, vonku je nebezpečná slintavka a preto musí byť bezpodmienečne prepustený.
Ku Tulákovi má taký istý vzťah ako Uhrík, keďže Tulák má protichodné názory voči im obom. Šustek je v mnohom podobný Uhríkovi. Majú rovnaké názory, rovnako sa stavajú voči situácii, v ktorej sa ocitli. Ide mu iba o svoj život. Chce, aby na niekoho ukázali prstom a hlavne aby to nebol on.
Vo Fischlovi vidí spôsob záchrany. Preto sa k nemu správa milo, prosí ho, aby sa za neho prihovoril. Vkladá do Fischla dôveru. Možno to považuje za samozrejmosť, že Fischl ho v tom nenechá.
Keď donesú chlieb, ukazuje sa jeho sebeckosť, pretože odmieta poskytnúť Tulákovi väčší prídel, aj keď Tulák nič nejedol a on mal žalúdok plný zo zabíjačky. Znervóznie už len keď mu chýbajú cigarety a z toho môžeme súdiť, že je veľmi rýchlo stráca nervy.
Nadraďuje sa nad ostatných rukojemníkov. Podľa neho on je niečo viac, on je jediný v pivnici,. ktorý má diplom, jediný lekár. Je obmedzený a zbabelý. Myslí si, že je jediný, ktorý má ozajstné právo nezomrieť a zachrániť sa. Fishlova správa o tom, že deviati sa môžu zachrániť mu náramne vyhovuje, pretože od tej chvíle má deväťdesiat percentnú šancu na záchranu. Uvíta toto riešenie, pretože si môže zachrániť kožu. Spolu s Uhríkom odmietajú možnosť losovania, pretože si uvedomujú, že takto sa aj oni môžu stať tými, ktorý pôjdu na smrť. Keď niektorí protestujú proti návrhu vydať jedného nevinného, okamžite oponuje: „Drž hubu, sopliak! (Všetkým.) Ľudia majte rozum…! Nejako sa dohodneme…! Prečo majú umrieť desiati keď im stačí jeden?!“³⁶ Jeho návrh znie síce logicky a múdro, no na druhej strane je neetický a neľudský.
Keď sa začne akýsi výber na smrť, Šustek ponúka rôzne alternatívy a kritériá výberu takým spôsobom, aby nevyšlo naňho. Najprv chce poslať na smrť mladých ľudí, bez povinností (Ondrej a Fanka), neskôr ženy (Pani a Babica), potom ľudí s nižším spoločenským postavením (Marika). Nepriamo ukazoval na určitých ľudí. Dokonca aj starého Terezčáka chcel poslať na smrť. „ Každý človek má predsa inakšiu cenu, hodnotu… Ľudia predsa nie sú si rovní… Nikdy nebolo, ani nebude…!“³⁷ V tomto sa zhodujú s Uhríkom, že sa zaujímajú len o svoje živote a jedine tie pokladajú za dôležité.
Tulákova smrť mu nahráva do karát a preto na vraždu nehovorí nič. Hovorí len, že Uhrík ponesie zodpovednosť za svoj čin, ale teraz je potrebné sústrediť sa na ich záchranu a životy. Tým zase len ukazuje svoj egoizmus a to, že sa chce z pivnice čo najskôr dostať bez ujmy na zdravý.
Šimon Terezčák

            Je to najstarší človek v pivnici. Pracoval ako horár. Bol zaistený na cintoríne pri hrobe. Z jeho replík sa dozvedáme o tom, že je silný veriaci. Neraz sa odvoláva na bibliu, cituje z nej a pasážami z biblie sa vyjadruje ku situácii a zaujíma postoje. Hoci žiada, aby ho oslovovali „pán Terezčák“, nie je to zo samoľúbosti, ale skôr preto, lebo si zakladá na zásadách slušného správania.

            Vidí situáciu a svet reálne. Zamýšľa sa nad situáciou, nad svetom, aký je skazený: „Aj tam sú takí, čo neznajú…neznajú zľutovania…… Už niet zľutovania… svet je chorý… posadnutý motolicou… krúti sa …krúti okolo hriechu… Naša smrť…? Nič! Prášok… popol… dym… A špekulácia! /Gesto na Tuláka./ On má pravdu… Náš prach si budú fúkať do očí… jeden druhého obviňovať z ukrutenstva… Tak!“³⁸

            Voči partizánom cíti odpor, pretože, zabili jeho syna. Často ho varoval, že sa nemal spolčiť s Nemcami. Je to vlastenec, preto mu záležalo na tom, aby jeho syn bol na strane Slovenska. Keď mu Fischl oznámi, že jeho syn nebol zradca, že hral na obe strany, nesmierne mu to pomôže. Konečne môže byť na svojho syna hrdý. V tej chvíli to preňho znamená viac ako dostať sa z pivnice. Nevyvíja veľkú snahu na opustenie pivnice, ale ako hovorí, stále má povinnosť. Poďakuje Fischlovi za túto preňho úžasnú správu.
Záleží mu na tom, aby pomstil svojho syna, aby potrestal jeho vraha. Môže sa to javiť ako rozpor medzi jeho vierou a prikázaním „Nezabiješ!“, ale on chce len očistiť pamiatku svojho syna. Chce očistiť jeho meno, jeho povesť, preto ešte nesmie zomrieť.„Musím…! To je moja povinnosť. Syn ma o to prosí…“³⁹ Hovorí, že až potom, keď potrestá udavača, môže spokojne zavrieť oči.
Je to morálny, zásadový človek. Je pevný, silný a jeho charakter dianie v pivnici neovplyvňuje. Niektoré myšlienky pôsobia sugestívne na ostatných. Ako napríklad jeho pravda o Uhríkovi a o špinení mŕtveho, čo on pokladal za ešte väčšie zlo ako samotnú vraždu. „Keď chlap zabije… keď mu ošiaľ zmúti rozum… a zlosť zalepí oči, to… to sa stáva… to nie je po prvý raz… Ale ty si klamal, udával… ty si mŕtveho špinil.“⁴⁰ Alebo jeho apelovanie na Uhríka, keď ho prirovnáva ku Judášovi a nepriamo mu naznačuje, že práve on má ísť na smrť. „(Neúprosne.) Iškariotský zradil Pána.. zabil ho bozkom svojím judášskym… A potom horko zaplakal. Odišiel a obesil sa.“⁴¹ Podľa neho krv žiada krv a preto musí Uhrík zomrieť.
Ondrej

    Ondrej je mladý, dvadsaťročný študent. Napriek tomu, že je mladý, človek by čakal že je aj neskúsený a takejto situácii bude panikáriť. No opak je pravdou. Ondrej veľmi dobre chápe situáciu, uvedomuje si čo sa okolo neho deje. Správa sa veľmi inteligentne a ako zrelý dospelý človek. Je všímavý, lebo hneď na začiatku zaregistruje, že Tomko im nehovorí pravdu o rozbitých okuliaroch a roztrhnutom kabáte. Chce počuť pravdu a vedieť na čom sú.

            Má pocit zodpovednosti voči Fanke a preto sa ju snaží zo všetkých síl obraňovať. Správa sa ako jej otec, nedá na ňu dopustiť. Vždy sa ju snaží vynechať z rozhovorov, v ktorých sa rozhoduje kto bude ten jeden. Nedovoľuje nikomu, aby ju rátal medzi potencionálne obete. „Neboj sa, Fanka! Ty sa nemáš čoho báť…! (Zastane pred ňou – proti celému svetu.) No povedzte – čo by jej mohli urobiť…?! (Všetci mlčia) Povedz im, koľko máš rokov!
Šestnásť! A ešte len na Vianoce… (Tomkovi.) Pán učiteľ, veď ešte chodí do školy! Veď … veď má ešte biele prsty… biele prsty, zababrané od kriedy…! (V tichu pivnice prudko narastá chlapcovo vzrušenie.) Ešte je pod zákonom… ešte len také dievčatko strapaté…! A nikdy… nikdy som sa jej ani len nedotkol…! Tak ako by jej mohli ublížiť… tí druhí…?! (V zúfalstve.) Ešte nie je súca na lásku… ako môže byť súca na smrť…?!“⁴²

            Takisto ako Tomko chápe, že situácia sa neuľahčí, keď má umrieť len jeden. Ale svojím správaním mnohokrát prevýši dospelých, mnohokrát sa zachová lepšie ako Uhrík alebo Šustek.
Je morálne zásadový a nechápe ako niekto, ako napríklad Šustek, môže chcieť zachrániť si život na úkor mladého neplnoletého dievčaťa. Zo zúfalstva zo situácie a v nádeji, že pomôže situáciu vyriešiť sa sám dobrovoľne chce prihlásiť a zomrieť. Už nevládze vydržať v pivnici s toľkou podlosťou, zbabelosťou, neľudskosťou a zákernosťou. „Áno, áno… prihlásim sa! Ja… ja som nevedel, že sú ľudia takí… takí podlí…!
Pusť ma…! (Trhá sa, kričí.) Nenávidím vás…! Hnusí sa mi táto pivnica…hnusí sa mi celý svet! Ten váš úbohý, farizejský svet…!“⁴³ Je zhusený zo všetkých, nechce prosiť. Ako sám hovorí nechce, aby sa z neho stala handra, chce si zachovať ľudskú tvár, chce si zachovať hrdosť. Keby ho Tulák nebol zachytil, istotne by bol vybehol a obetoval sa.
Fanka

    Mladá gymnazistka, ktorú zo začiatku veľmi netrápi, že bola zadržaná. Drží sa svojich ideálov, sníva si svoje sny a ešte ju nezaujímajú veci, ktoré trápia dospelých, ako napríklad spoločenská situácia. Ondreja zrejme ľúbi, vytvára si ilúzie o budúcom živote s ním. Je detská, naivná, plná snov a túžob.

            Fanka sa veľmi nevyjadruje ku situáciám alebo nevyjadruje svoje názory. Je ešte príliš mladá na to, aby riešila existenčné problémy. Určite ešte nechce zomrieť, no to je jediné, čo môže povedať. „Hlasovať…? (Nechápavo.) Tu je žena, čo mi pomohla na svet… A tu človek, ktorý ma učil abecedu… A pán Uhrík… pán Uhrík mi dával zamatové mašličky do vrkôčikov… a… a toto je chlapec, ktorého mám…(Zadržiava slzy.) Ako môžeme hlasovať…? Proti komu…?“⁴⁴ Nechce, aby ostatní zomreli, pretože ona necíti voči nikomu z nich nenávisť. Všetkých si váži a nechce nikoho poslať na smrť.
Marika Mondoková

    Je prostitútkou, bývalou Tomkovou žiačkou. Už pri vstupe do pivnice sa všetkým úctivo pozdraví, je slušná. Z jej replík vyplýva, že sa nehanbí za to, čím je. Ona sa tiež chce dostať z pivnice. Chce, aby sa pán Fischl za ňu prihovoril, ale nie je taká sebecká ako Uhrík. Skôr ide o taký zdravý pud sebazáchovy, nie zákerný. Chce žiť, pre ňu je život krásny. Keďže je prostitútka, zdá sa to trochu paradoxné. Ale Marika si váži cenu života.

            Dostáva sa do konfliktov, veľakrát ju osočujú a urážajú, ale ona nestráca hrdosť a bráni sa. V tomto smere je silná. Neprepadáva strachu a ako niektorí, ba dokonca sa ukáže, že má morálne zásady, keď obhajuje starca a vyjadruje zhnusenie nad tým, že ho Šustek chce poslať na smrť: „Všetci si to myslíte…! Skoro všetci! Aby skapal tento starec… aby sa už pobral do psej matere! Aby sa prihlásil on – to si myslíte!“⁴⁵

            Po Tulákovej vražde sa ukáže jej znechutenie nad vraždou. Ukáže ako veľmi odsudzuje Uhríka za jeho čin. Až vtedy získa odvahu a vykričí všetku zlosť, ktorú mala v sebe. V tomto momente už človek nepochybuje, že aj keď je Marika prostitútka, je vnútorne čistá, ľudská, zachováva si svoju tvár a nestáva sa z nej handra. „No podrež aj mňa…! Všetkých zabi, ty Judáš…! (Akoby až teraz padla na ňu celá hrôza, šok z vraždy, zimnične kričí.) Judáš, Judáš, Judáš…! On…on ho zabil, pán Fischl, táto sviňa! (Zúfalo.) Bože môj, ľudia, prečo mlčíte…?!“⁴⁶ Váži si Tuláka, označuje ho za jediného chlapa zo všetkých, je citlivá.
Babjaková

    Pani Babjaková pracuje ako pôrodná babica a zadržaná bola keď sa práve vracala od rodičky. Je nahnevaná, pretože vlastne konala len svoju povinnosť, svoju prácu. V tomto momente je ešte pre čitateľa sympatická, pretože nemá dôvod nemať ju rád. Rozpráva o umelých deťoch, snaží sa pôsobiť morálne.

            Od začiatku sa dostáva do konfliktu s Terezčákom kvôli nejakému staršiemu sporu. Navzájom sa urážajú, ich konflikt pokračuje aj v takejto vážnej situácii. Akoby si neuvedomovala, že sú aj dôležitejšie veci, ktoré treba riešiť v danej situácii. Ale neváha nadávať a urážať aj Tuláka, pretože v jej očiach koná proti nim. Chce sa dostať v pivnice von, preto nejaví veľký záujem o ostatných a apeluje na Fischla aby sa za ňu prihovoril.

            Keď sa Fischl vracia, oznamuje jej, že je voľná, major ešte potrebuje meno ženy ktorej pomáhala rodiť, odmietne. Vtedy sa ukáže aká je v skutočnosti a odhalí svoju pravú tvár. Pod tlakom ostatných sa priznáva, že dotyčnej pani nepomáhala s pôrodom, ale s potratom. Vlastne sa ukázalo, že je vrah a zabíja ešte nenarodené deti a dokonca to považuje za pomoc: „Jej mater si šla oči vyplakať, takto.. takto spínala ruky, len aby som dievke spomohla! Čo som mala robiť, pán Fischl…?! A… a veď aj toto… aj toto je lekárska pomoc…! Pomoc jednej sprostej nešťastnici…!“⁴⁷ Vôbec to nepovažuje za hriech či dokonca za vraždu. Nechápe, že koná v rozpore s humánnosťou a morálkou.
pani Lekárniková

    Je to manželka pána lekárnika. Zaistili ju na pošte, kde čakala na telefonické spojenie s svojím manželom, ktorý sa už dlhšie v meste neukázal.

            Medzi ňou a Marikou vzniká konflikt, pretože pani Lekárniková odsudzuje prostitútky a nechce mať zo ženami ako Marika nič spoločného. Pre ňu je Marika menejcenná. Neváži si jej slová ani Mariku samotnú. Keď sa však Marika prizná, že mala styk s jej manželom. Neverí jej, myslí že ju chce oklamať a preto jej škaredo nadáva: „(Hystericky.) Ty… ty rajda… fľandra… ty besná suka…! (Vreští.) Keď Nemci zmiznú – zdochneš od hladu! Po vojne ti ostrihajú hlavu… a budeš žrať pomyje, ty ploštica…!“⁴⁸ Z povahy Mariky však môžeme usúdiť, že Marika neklame a že pani Lekárniková sa naozaj vydala za lekáreň a že manžel ju podvádzal.

            Keď Tulák zomrie, tvrdí, že sa mu už nedá pomôcť a že treba myslieť na to, ako sa zachovajú tí živí. Situáciu sa tiež ako Uhrík a Šustek snaží riešiť pragmaticky, nezamýšľa sa nad humánnosťou a nad zachovaním si tváre. Nedá sa povedať, že by situácia odhalila jej skutočnú tvár. Nijak výrazne nenapomáha situácii, nemení ju.
pán Fischl

    Pôvodom Nemec, ktorý obchoduje s drevom. Je to sprostredkovateľ medzi rukojemníkmi a majorom, ktorý zaistil desiatich. Nie je jedným zo zaistených, jeho poloha voči nim je odlišná. On sa nemusí báť o svoj život. Preto vlastne nevieme s určitosťou ako u ostatných postáv povedať aký bol vo svojej podstate, aká bola jeho pravá tvár. Vojnu vidí reálne. Vie že je totálna a že niet nevinných. Vidí vojnu z viacerých pohľadov.

            Snaží sa pomôcť rukojemníkom. Pri prvej návšteve im vysvetlí ako sa veci majú, prečo sú zaistení a čo sa bude diať ďalej. Ukazuje im ich reálnu situáciu, ale taktiež ich, trochu naivne, uisťuje, že sa netreba ničoho obávať a že vinník sa do rána istotne nájde. Vypočuje si ich požiadavky a prisľúbi im pomoc. Cíti zodpovednosť voči niektorým z nich a verí, že v niektorých prípadoch im pomôže.

            Správu, že deviati sa môžu zachrániť prináša s nádejou, že ho ostatní uvítajú s nadšením. Verí, že im pomohol, že ich situáciu výrazne zlepšil a považuje to za veľké plus. Nechápe, prečo ho nechcú prijať a prečo by to mal byť nedobrý návrh. Nie je si plne vedomý toho čo sa rozpútalo v pivnici.

            Keď sa vracia po tretíkrát a zistí, že Tulák je už mŕtvy, odľahne mu. Pokiaľ si myslí, že to bola samovražda, je spokojný, pretože situácia sa tak vyriešila ostatní môžu byť bez problémov prepustení. Akonáhle však Marika a Tomko povedia pravdu, Fischl odmieta počúvať. Nechce počuť pobrobnosti, stačí mu jeden mŕtvy človek. Bojí sa, že major alebo aj on z toho neskôr bude musieť vyvodiť dôsledky a to on nechcel. Naďalej im chce pomôcť. Tvrdí, že majorovi nič nepovie a ráno mu len oznámi, že jeden človek je mŕtvy, pekne podľa nariadenia.

Problémy

admin — Sat, 11 Sep 2010 16:36:13 +0000

Problém existencie
Hlavnou témou diela Kým kohút nezaspieva je odhaľovanie ľudských charakterov v hraničnej a vypätej situácii. Celé dielo pojednáva o ich premene alebo o zachovaní si ľudskosti. Rukojemníci v pivnici musia zaujať stanovisko voči svojmu životu, voči svojej existencii. Táto krajná situácia ich núti uvažovať o živote, prípadne o smrti. Keďže je ich existencia ohrozená, sú pod tlakom nútení prejaviť svoj pud sebazáchovy a zhodiť masku. Majú málo priestoru na konanie, preto nemajú inú možnosť a musia s problémom existencie vysporiadať ihneď. Pomocou svojich replík vyjadrujú postoj k situácii, každý si chce svoj existenciu zachovať. Niektorí sú ochotní pre život hoci aj stratiť ľudskosť a tvár, stať sa handrou. „Toto chce každé násilie… Aby bol človek iba sám so sebou… Osamelý, slabý, zlomený, zúfalý… Aby nestál… aby kľačal… plazil sa po zemi… Aby bol červíkom v hnoji. (Uhríkovi.) Aby bol ako ty.“⁴⁹ Na druhej strane sú však aj takí, pre ktorých existencia bez humánnosti a pocitu zodpovednosti za iných nemá zmysel. Tulákovi, Tomkovi, Ondrejovi a Marike na živote záleží, len pokiaľ budú žiť svoj život s tvárou, s čistými rukami. „Proti násiliu má človek iba jednu šancu… Ostať človekom… nestať sa handrou. Zachovať si dôstojnosť… A svoju ľudskú tvár.“⁵⁰ Uhrík, Šustek, pani Lekárniková a Babjaková však nemajú morálne zásady zakorenené a preto ich porušujú bez mihnutia oka. Vzniká pred nimi etická dilema. „Deväť vrahov dostane slobodu. A čo potom, pán doktor..? Vy by ste vedeli aj potom… spokojne žiť…? Takto, na cudzí účet… na cudzom hrobe? Na hrobe tohto chlapca, napríklad…?“⁵¹ Je bytie dôležitejšie ako ľudskosť? Dá sa žiť bez tváre? Počas celej drámy sa postavy snažia ponúknuť odpoveď na tieto otázky, ktoré sa ich priamo dotýkajú. Zároveň táto dilema odhaľuje iné problémy súvisiace s ľudským charakterom. Ukazuje sa nám ľudské odcudzenie sa jeden druhému, nevraživosť a ohováranie, či ľudský egoizmus.
Problém vojny

            Keďže sa celý dej odohráva na pozadí druhej svetovej vojny, preto je ho tento problém takisto ovplyvňuje. Hoci nemá až takú veľkú váhu, vďaka vojne musia ľudia riešiť svoj problém existencie. Vojna spôsobila to, že sú uväznení v pivnici. Zároveň situácia, v ktorej sa rukojemníci nachádzajú, predstavuje krutosť a zverstvo vojny. Za jedného nemeckého vojaka má byť popravených desať iných, no zväčša nevinných ľudí. Ľudia sa vyvyšujú jeden nad druhého, utláčajú sa navzájom. Presný príklad je rasizmus voči Židom, hoci sú to ľudia presne ako ostatní. „Nekričte, pán učiteľ… na mňa sa nie! Ja predsa nemám na svedomí židov…! Od vekov ich ktosi bije…katuje…likviduje… prečo sa chcete vyvŕšiť práve na mne…?! O jedného žida viac alebo menej, na tom dnes už nikomu…“⁵² Ako Fischl hovorí, je to totálna vojna, bez nevinných, v ktorej človek nemá inú šancu ako poddať tlaku. No tento tlak je až príliš veľký. „…a potom v Belgicku… Holandsku… vo Francúzsku… a potom v Dánsku… v Nórsku… a potom Grécku! (Už nemôže zastať.) O pár mesiacov sa takmer celá Európa stala vaším rukojemníkom… žrali ste, hltali krajinu za krajinou… cudzie mestá, ulice, cudzie rieky, cudzie mosty… cudziu slobodu a národy…! To je váš šialený sen… zožrať celú zemeguľu… ale už sa dusíte… dusíte…!“⁵³ Fašizmus ako taký pohlcuje krajiny, ničí ľudí a ich slobodu. Porušovanie zásad humanity a morálnych hodnôt je na dennom poriadku.
Ostatné problémy

            V diele sa autor dotýka aj iných problémov okrem týchto dvoch. Tie sú však len okrajovo spomenuté a nehrajú takú dôležitú úlohu. V podstate na každej postave sa ukazuje nejaká vlastnosť a alebo sa ukazuje nejaký problém.
Marika sa priznáva, že manžel pani Lekárnikovej jej bol neverný. Na týchto postavách sa načrtáva problém nevery a prostitúcie. Marika je síce prostitútka, ale morálne čistá, preto určite nie odsúdenia hodná. No pani Lekárniková, Šustek či babica majú napriek tomu predsudky voči nej, nepovažuje ju za čistú.
Na postave Uhríka a jeho vzťahu ku pánovi Severínyimu je ukázaná servilnosť, pretvárka, prevracanie kabátov a vlastne malomeštiactvo. Zo začiatku ho chváli, zastáva sa ho. No keď sa dozvie, že nechal v pivnici, vybuchne, už viac ho neberie ako priateľa. Toto správanie uplatňuje aj voči Fischlovi, lebo dúfa, že mu pomôže dostať sa zo situácie. Terezčákovou črtou je túžba po pomste. Táto pomstychtivosť je podľa neho ospravedlniteľná tým, že jeho syn ho o to prosí, ale aj tým, že v biblii je napísané, že krv žiada krv.
Hlavnou zámerom celej hry nie je poukázanie na problémy spoločnosti. Autorovi ide o čo najdokonalejšie zachytenie psychológie postáv. Ich postoje, názory a správanie majú hlavne vykresliť ich charakter a preto nie sú všetky problémy, okrem problému existencie, rozpitvávané.

Formálny rozbor

admin — Sat, 11 Sep 2010 16:35:47 +0000

            Dielo Kým kohút nezaspieva je dráma, ktorá však svojou výstavbou nepripomína klasickú drámu. Skladá sa z dvoch dejstiev na rozdiel od klasických troch. Prvé dejstvo má osem výstupov a druhé dejstvo má päť výstupov. Expozícia je pretiahnutá na niekoľko dejstiev, nemáme na začiatku vysvetlenú situáciu, autor poskytuje len opis prostredia a postavy vystupujúce v jednotlivých výstupoch.. Situácia sa postupne odhaľuje a vstup do deja je in media res. Rozuzlenie je len čiastočné, pretože nemáme opísané prepustenie rukojemníkov, hoci to môžeme dedukovať.

            Kým kohút nezaspieva je psychologická dráma, pretože autorovi išlo hlavne o vykreslene postáv, ich charakterov či duševných pohnútok. Nie je to žiaden hybrid ako napríklad jeho tragifraška, dráma neobsahuje žiadne veseloherné prvky. Do popredia autor stavia postavy. Tie sa čitateľovi predstavujú cez ich repliky, cez ich názory a cez ich konanie. Dôležitú úlohu hrajú poznámky pre hercov uvedené v zátvorke. Podľa nich môžeme určiť ako sa postava tvári, akým spôsobom hovorí ku ostatným. Z nich môžeme taktiež dedukovať postoje postáv, či svoje slová myslí vážne alebo len ironicky. Pomáhajú vystihnúť povahu a charakter tej ktorej postavy.

            Pre postavy je charakteristická autorská reč. Cez rôzne typy postáv Bukovčan ukazuje svoje názory, reaguje na problémy, poprípade zastávajú alebo kritizujú určité postoje. Postavy sú typizované, pre každú jednu je dominantná a charakteristická určitá črta.

            Keďže dielo sa zakladá na dialógoch medzi postavami, je použitý bežný, každodenný, hovoroví jazyk. Preto repliky postáv obsahujú bežné, hovorové slová, ba aj vulgarizmy a iné expresívne slová. Táto dráma sa vyznačuje aj nedokončenými výpoveďami, apoziopézami, v takmer každej replike. Dôvodov, prečo ich autor použil, je viacero. Keď nejaká postava nedokončí myšlienku, Bukovčan necháva na čitateľovi, aby si domýšľal ako by mohla replika pokračovať. Taktiež slúžia na zdôraznenie faktov. Apoziopézy pridávajú dramatický efekt dielu, pretože sú to aj akési pauzy vo výpovedi a tie udržujú napätie. Na tento istý účel slúžia aj viacnásobné pomlčky nasledujúce za sebou. Robia vo výpovedi výraznú pauzu, ktorá zdôrazňuje vážnosť myšlienky, ktorú chce postava vysloviť. Dôležité slová sú medzerami roztiahnuté, aby na ne autor upozornil.

            V diele sa vyskytuje veľké množstvo citátov z biblie, náboženských motívov hlavne biblických symbolov. Aj názov diela v sebe ukrýva symboliku. Hlavným jeho symbolom, ktorý pochádza z biblie, je zrada. Ježiš predpovedal, jeden z apoštolov, Peter, ho tri krát zaprie a tým ho vlastne zradí. Ježišova predpoveď sa splnila a po treťom nepriznaní sa k Ježišovi kohút trikrát zaspieval. „Počujete…? Kohút spieva… (Hrobové ticho, nepočuť nič – ten spev počulo iba Starcovo ucho.) (Vizionársky.) Stalo sa ako bolo napísané… Prvej, než kohút zaspieval, si zaprel… (Uhríkovi.) Zaprel si v sebe človeka…“⁵⁴ Terezčák to už pred tým opakoval: „V evanjeliu je napísané: Prvej než kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš…“⁵⁵ Preto ho môžeme považovať za postavu paralelnú s Ježišom a Uhríka ako zradcu môžme považovať za Petra, prípadne až Judáša.

Vlastný názor

admin — Sat, 11 Sep 2010 16:35:25 +0000

   Dielo Kým zaspieva kohút by som zaradil medzi tie najlepšie, ktoré som kedy čítal. Divadelné hry nepatria medzi moju obľúbený typ literatúry, no toto dielo stojí za prečítanie. Jeho dej je postavený na hlbokom psychologickom vykreslení postáv a autor ich sleduje a postupne odkrýva ich charakter. Dielo je z obdobia druhej svetovej vojny a Bukovčan vykresľuje realisticky hrôzy a nezmyselnosti tej doby, ktoré sa diali, vďaka nezmyselnej fašistickej ideológii jednotlivcov, ktorí hoci neboli v psychickom poriadku dokázali zmanipulovať väčšinu na svoju stranu. Zdá sa mi úplne absurdná poprava desiatich za jedného zabitého nemeckého vojaka a ešte absurdnejšie keď majú títo desiati vybrať spomedzi seba jedného. Tu mi nedá nezabrdnúť i do súčasnosti, keď tu stále operujú nejaké neonacistické skupiny, ktoré nedbajú na charakter, vnútro a osobnosť človeka, no len na farbu pleti, či národnosť. Ba povedal by som, že tieto skupiny sa správajú ešte absurdnejšie. V novinách som totižto čítal článok s bývalým skínom a on hovoril, že im ako skupine je už úplne jedno, koho zbijú, hlavne aby dakoho zbili a dali mu pocítiť ich nadradenosť a silu, hoci v skutočnosti je to len ukážka zbabelosti a tuposti ich myslenia. No naspäť k dielu. Fašizmus totiž nie je hlavným problémom diela, ktorý sa autor snaží ukázať. Tým hlavným problémom je ľudský charakter, ktorým sa postavy postupne prezentujú a čoraz viac z neho odkrývajú pod nátlakom strachu z vlastnej smrti. Úplne sa mi hnusia postavy Uhríka a Šusteka, ktorí nedbajú na druhých a chcú sa zachrániť, nemysliac na osud ostatných. No tu by som chcel poznamenať, že podľa môjho názoru má na vine ich charaktery celá malomeštiacka spoločnosť, v ktorej žili a ktorá im nedala iný príklad, či šancu na inú výchovu. Naopak je mi sympatický tulák, učiteľ Tomko, študent Ondrej. No tu by som chcel poznamenať, že hoci najviac autorových myšlienok nesie postava tuláka, sympatickejšia mi je postava učiteľa Tomku. Tulák sa mi totiž zdá až moc zidealizovaný a jeho myšlienky viac nerealistickejšie, ba povedal by som že niektoré jeho názory boli príliš tvrdé. Učiteľ Tomko sa naopak prezentoval miernejšími názormi a riešeniami. Táto kniha ma prinútila sa zamyslieť aj samému nad sebou a položiť si otázku, ako by som v takejto situácii konal ja. Osobne vidím, ako najlepšie riešenie, keby vyšli vonku všetci naraz a tým by prinútili vojakov popremýšľať nad vraždou desiatich nevinných ľudí, no myslím si, že taký návrh mi nenapadol ani mne, keby som sa ocitol v podobnej situácii. Skôr by som sa snažil pôsobiť skryto a dúfať v to, že sa tou obeťou nestanem ja. No tiež si uvedomujem, že je tiež možné, že by som sa zachoval zbabelo, no toto sa asi nedá nikdy predpokladať. Keď nastane existenčný problém, človek často koná nezmyselne a jeho myslenie je poznačené pudom sebazáchovy a túžbe ďalej žiť. A ja nemám pocit, že by som nejako z tohto priemeru vymykal. Diel odporúčam prečítať si, lebo môže pomôcť každému prehodnotiť životné postoje, a to skôr k tým lepším, i keď u niektorých typov neviem, tam totiž nepomáha nič – neonacistické skupiny, ľudia s rasovými predsudkami.

Bibliografia

admin — Sat, 11 Sep 2010 16:35:02 +0000

Mistrík, M.: Päť súčasných hier, Tatran, Bratislava 1987
Obert V., Ivanová M., Hochel I., Špaček J.: Literatúra pre 4. ročník gymnázií a stredných škôl, Poľana, Bratislava 2001
Rampák Z.: Tvorba Ivana Bukovčana, Slovenský spisovateľ, Bratislava 1978
Štefko V., Čahojová B.: Príspevky k portrétu dramatika (Ivan Bukovčan), VŠMU, Bratislava 1997