Pracovný list

Nik nemá nič spoločné s mŕtvym vojakom
1. PANI: Vypočúvať…?
UHRÍK (zhrozený). To značí…biť?
ŠUSTEK (Tulákovi). Ešte…! (Chce ďalší šluk, vzrušeno.) Vypočúvať… Vypočúvať…! Ale jedine tých, čo bývajú blízo toho domu…! Ako sa vraví – na tvári mesta!
PANI. No dovoľte…! (Rozčúleno.) Áno, bývam na námestí…ale na pošte mi dosvedčia, že som tri hodiny čakala na spojenie!
BABICA. A ja som bola pri samodruhej žene. Ja mám svedka, pán učiteľ!
FANKA. My sme boli v parku. Aj my si to dosvedčíme, Ondrík!
UHRÍK (kategoricky). Neprichádzam do úvahy pre nijaké vyšetrovanie. Bývam, prosím, za mestom, až pod Kalváriou!
ŠUSTEK. A čo mám povedať ja…? (Výkrik) Ja tu predsa nebývam…!
Obvinenie Tuláka
2. UHRÍK. Bojí sa, že…
TULÁK. Bojím sa, že dnes ráno zomrieme!
UHRÍK. Ty zomrieš…! Ty si zabil vojaka…! (Nepríčetno.) Na tom noži musí byť krv…! No ukáž…ukáž, daj ho sem!
3. TOMKO (vybúší). Ako ste sa opovážili obviniť nevinného človeka…?!
UHRÍK. Stalo sa niečo…? (V zlostnej obrane.) A vy ste vedeli, že je…taký nevinný? Dočerta – opýtať sa predsa môžem, keď mi ide o kožu…!
TULÁK. A po vojne sa opýtam zasa ja: kedy obesia toho holiča, čo udával okupantom…?!
UHRÍK. Ešte nie je po vojne…! (Kričí.) A ešte nie sme vonku z tejto diery! Ani ty…ani ja…!
TOMKO. Zlé semeno už klíči… naše srdcia sa plnia strachom a nenávisťou… (Všetkým s pokorou.) Len o jedno vás prosím… Keby sa hocičo stalo, držme sa…ako ľudia!
TULÁK. To nie je človek. To je tchor!
TOMKO (ticho). Poznám tohto človeka… nikdy som o ňom nepočul nič zlého… Je to strach, čo mení našu tvár…
Tulák si zachováva ľudskú tvár
4. BABICA. Pomôžte, pre zmilovanie, pomôžte…!
FISCHL (korektne). V tomto smere sa moja ochota vôbec nemení. (Zazrie na Tuláka.) Hoci v jednom prípade nemám na to nijaký dôvod.
TULÁK. A čo ste čakali…? Že si pred vami – na riť padnem? (Pohŕdavo.) Pozdravujem pána majora. A za mňa… za mňa prosiť nemusíte…!
Vojna
5. FISCHL (ticho, bezmocne). Každá vojna má, žiaľbohu, na svedomí aj deti…
PANI. Sú tu aj ženy, pán Fischl!
FISCHL. V každej vojne trpia aj ženy, milostivá pani…Aj vojak, zabitý pred mojím domom, mal ženu.
UHRÍK. Sme civilné osoby, prosím pekne!
FISCHL. Dnes už niet civilov. Je to, bohužiaľ, totálna vojna, páni moji…!
TULÁK. Totálne prehratá vojna, pán môj!
FISCHL. Možno. (Upäto.) Ale nezabúdajte, prosím, že s vami hovorí Nemec!
TOMKO (úsečne). A vy, prosím, nezabúdajte, že s vami hovoria nevinní ľudia!
FISCHL. V tejto vojne nebude nevinných! V nijakej vojne už nie sú nevinný!
TOMKO. Oslepli ste, pán Fischl…?! Alebo ten rozdiel… nechcete vidieť…?
FISCHL. V čom pán učiteľ, v čom…?!
TOMKO. Sú predsa mocní a slabí… Násilie a jeho obete!
FISCHL. Aj slabí vraždia…! Loveckou dýkou, napríklad. A od chrbta…! Nie, nie… Kto zabíja, nie je nevinný!
TOMKO. Slabý sa bráni, ako vie. Inú možnosť nemá!
FISCHL. Má možnosť – nebrániť sa. Poddať sa tlaku, prispôsobiť. Neučí nás to aj fyzika?
6. FISCHL (ďalej všetkým). Predpokladá sa, že aj dnešný atentát je dielom partizánov. A major von Lucas má striktný rozkaz zaistiť pokoj, poriadok a bezpečnosť obyvateľstva… pacifikovať tento priestor… znormalizovať situáciu…!
TOMKO. Znormalizovať…? T a k t o …?
FISCHL. Pán učiteľ… toto je obsadené miesto. A niet na svete takej armády, čo by násilné činu proti svojim vojakom ponechala bez trestu!
TULÁK (nevydrží, vybúši). Tak nech sa tí vojaci vrátia domov…! A nech si obsadzujú svoje mestá…! A nie naše…!
TOMKO. Mlčte…! (Chytro zahovára.) Isteže, chápem, pán Fischl… Ale t a k t o… aký to má zmysel? Desať ľudí… desať obyčajných, neškodných a náhodných ľudí…Starí, mladí…muži, ženy… ba ešte aj toto decko…! (Pauza.)
7. FISCHL. Mýlite sa! Je to korektný dôstojník…a rozkaz na takúto akciu vydal iba vtedy, keď ho okolnosti prinútili! Spomínal iba dva či tri prípady… kdesi v Juhoslávii…a potom v Poľsku…
TULÁK. …a potom v Belgicku… Holandsku… vo Francúzsku… a potom v Dánsku… v Nórsku… a potom Grécku! (Už nemôže zastať.) O pár mesiacov sa takmer celá Európa stala vaším rukojemníkom… žrali ste, hltali krajinu za krajinou… cudzie mestá, ulice, cudzie rieky, cudzie mosty… cudziu slobodu a národy…! To je váš šialený sen… zožrať celú zemeguľu… ale už sa dusíte… dusíte…!
Ondrej si zachováva ľudskú tvár
8. FANKA (zúfalo). Ondrej…! Ondrík…!
TULÁK (strhne ho zo schodov, zovrie do náručia). Bože môj… ten chlapec by to naozaj urobil…!
ONDREJ (šklbe sa, zimnične drmolí). Áno, áno… prihlásim sa! Ja som nevedel, že sú ľudia takí… takí podlí…!
TULÁK (zviera ho pevne). Za koho sa chceš obetovať, ty blázon…?! Za takýchto babských chlapov…?!
ONDREJ. Pusť ma…! (Trhá sa, kričí.) Nenávidím vás…! Hnusí sa mi táto pivnica… hnusí sa mi celý svet! Ten váš úbohý, farizejský svet…! Hnusí sa mi prosiť pána Fischla! Doboha aj s jeho majorom… načo sem prišli… choďte preč… dajte nám žiť…!
FANKA (po chvíli, cez slzy). Ja som nevedela, Ondrej… Že si taký… taký… (Tulákovi.) Už ho pusťte prosím.
ONDREJ (spustí sa na schodík, schúlený do klba; pre seba). Ja… ja chcem byť človek… a nie… nie handra!
Ako sa vysporiadavajú s návrhom (etická dilema)
9. TULÁK. Tak je. Rozmýšľať už netreba!
TOMKO (strmo). A vy vari viete, čo treba…?!
TULÁK. Iba jedno. Neprijať majorov návrh, odmietnuť – to treba!
UHRÍK (nenávistne). Čo zasa chce… čo zasa chce…! Prečo odmietnuť?
TULÁK. Je to nedobrý návrh. Preto.
ŠUSTEK. Nedobrý…? Ten človek nie je normálny…! Deviati sa zachránia!
TULÁK. Deviati sa stanú vrahmi. Čo je na tom dobré…? (Na Ondreja.) Tento chlapec… Keby sme boli dovolili, aby vyšiel hore schodmi, tak sme všetci jeho…
ŠUSTEK (vyhŕkne). Ale nad ránom… nad ránom by pustili deviatich…!
TULÁK. Deviatich vrahov…! Deväť vrahov dostane slobodu. A čo potom, pán doktor..? Vy by ste vedeli aj potom… spokojne žiť…? Takto, na cudzí účet… na cudzom hrobe? Na hrobe tohto chlapca, napríklad…?
10. UHRÍK. Ja som sám… sám so sebou…! (V zúfalej obrane.) Človek má právo nebyť s nikým…! Iba sám so sebou…!
TULÁK (ticho, zastretým hlasom). Áno, presne to chceli… Dostať nás až sem… Toto chce každé násilie… Aby bol človek iba sám so sebou… Osamelý, slabý, zlomený, zúfalý… Aby nestál… aby kľačal… plazil sa po zemi… Aby bol červíkom v hnoji. (Uhríkovi.) Aby bol ako ty.
11. STAREC. Je napísané v evanjeliu sv. Matúša: A keď jedli, povedal: Amen, vravím vám, že jeden z vás ma zradí. (Hlbokým, trpkosťou presýteným hlasom.) ak už nečakajme… nech sa slovo stane skutkom… Zraďme už jedného z nás… Nech už deväť Judášov vydá nevinného.
Zmena ľudských charakterov
12. TOMKO. Tušil som to… Každý bude nepriateľom každého… všetci budú proti všetkým … (Unavene.) Čo môžem urobiť, synu…?
STAREC (vynorí sa z úzadia). Ráno sa blíži, už je neďaleko… V evanjeliu je napísané: Prvej než kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš…
TOMKO. Áno, bude to tak. Už je to t a k – – – Zrádzame jeden druhého. Sami seba… človečenskú podobu…
O Marike
13.PANI. Ty… ty rajda… fľandra… ty besná suka…! (Vreští.) Keď Nemci zmiznú – zdochneš od hladu! Po vojne ti ostrihajú hlavu… a budeš žrať pomyje, ty ploštica…!
Výber na smrť
14. ŠUSTEK. Netýka…? A prečo?
ONDREJ. Je pod zákonom, pán doktor!
ŠUSTEK (kričí). A ja mám tri deti… tri deti pod zákonom! A hypotéku na vile! Kto to zaplatí…? Vdova s troma deťmi…?!
UHRÍK. Ja nemám vilu… ani deti! Ale mám ženu… brata a sestry… a starú matku…! Aj mňa niekto čaká… a bojí sa o mňa…! (Úporne.) Nie, nie… Samo Uhrík nezhynie len tak… náhodou… tak na ceste… ako oslepený zajac pod autom!
ŠUSTEK. Tak by sa mohlo hádam… Podľa veku!
ONDREJ (v strehu). Ako to myslíte…?
ŠUSTEK. No proste aby… aby tí starší, ženatí, čo majú povinnosti…
MARIKA. Ani tým mladým sa nechce umierať, pán doktor!
PANI (Tomkovi). Ženy, dúfam, neprichádzajú do úvahy!
TOMKO. V nijakom prípade, milostivá pani!
ŠUSTEK. Vôbec nechápem, prečo by práve ženy…
PANI (zmrazí ho pohľadom) Vy nemáte matku, pán doktor?
ŠUSTEK (horúčkovito). Tak potom… potom podľa spoločenského postavenia!
MARIKA. Podľa čoho?
ŠUSTEK. Každý človek má predsa inakšiu cenu, hodnotu. Ľudia predsa nie sú si rovní… Nikdy nebolo, ani nebude…!
TULÁK. Máte pravdu! (Na Uhríka.) Ak má človek – napríklad – povahu tchora alebo potkana… potom aj jeho život má iba cenu tchora alebo potkana…!
UHRÍK. A život jedného… niktoša? Akú ma cenu…?! (Zúrivo proti nemu.) Nijakú… nijakú…!
Východisko zo situácie
15. TULÁK. Človek nikdy nemá veľa možností… (Pokorne.) No vždy má aspoň jednu. (Pauza.) Ostať človekom.
ŠUSTEK. Ako… človekom? Za každú cenu…?!
TULÁK. Áno. Za každú cenu.
UHRÍK. Počujete…? Za každú cenu…! (Posadnutý strachom, nenávisťou.) A viete, prečo tak vraví…? Jeho život už nemá nijakú cenu – preto! On je už stratený…a on to vie…on to vie! Je to človek na úteku…štvaná zver… keď ho chytia – je koniec! Len preto pohŕda životom… jemu už na ničom nezáleží! On už nemá čo stratiť…!
TULÁK (vzkypí). Prečo si myslíš, že nechcem žiť…?! Ale nie na kolenách… nie na kolenách…! Nie štvornožky ako pes…!
UHRÍK. Nie, nie ty nechceš…! Ty už nič nechceš …! (Nepríčetne.) Od prvej chvíle škodíš…! Neveril si, že nám Fischl pomôže! A pomohol…! Deviati sa môžu zachrániť – ale ty to nechceš…! Ty si len bludár, čo vábi do záhuby… ty sa už černieš zemou, páchneš hrobom – ty si smrť sama…!
16. TULÁK (pre seba, zamyslene). Proti násiliu má človek iba jednu šancu…
TOMKO (čaká). A tá šanca…?
TULÁK (po chvíli, prosto). Chlapec to povedal. Ostať človekom… nestať sa handrou. Zachovať si dôstojnosť… A svoju ľudskú tvár.
UHRÍK A smiem sa opýtať – čo mi to pomôže? Zachovám si tvár – a prídem o hlavu! (Tulákovi, plný jedu.) Bez tváre sa dá žiť – ale bez hlavy nie ty blázon…!
ŠUSTEK (Tulákovi). Nie! Proti násiliu nemá človek nijakú šancu!
TOMKO. Nijaké násilie nie je trvalé… A napokon sa pohltí samo v sebe… a sebou samým, tak učia dejiny!
Uhrík presviedča seba ostatných, že urobil správne
17. BABICA (zhrozená). Ty si ho zabil… Tak ľahko, tak ľahko…
UHRÍK. Ja nie som taký…! Takto so ešte nikomu neublížil… A ani teraz som… Iba pichnúť som chcel…! (Úporne buduje svoju obranu) On…on ma nenávidel… A ja jeho…! Bože môj, bolo to už v nás… On… on si privolával smrť! A zavadzal nám, zavadzal…!
ONDREJ. Vám Uhrík! Nám nie…!
MARIKA. Takého som ešte nestretla… (Ľútostivo.) A možno už nestretnem…
UHRÍK. Bol to nepriateľ! Kuvik, čo nám spieval o smrti…! Musel som… musel som ho odplašiť…! Bol taký…cudzí medzi nami… taký sám… čudné oči…. čudné reči… spôsoby… (Vzrušene sleduje akúsi temnú stopu.) Ten transport… koncentračný tábor… aj…aj o  r a s e čosi vravel – pamätáte? Nie, nie… to nebol zajatý povstalecký vojak…! To vôbec nebol vojak! (Výkrik.) Viete, kto to bol…? Bol to žid…!
ŠUSTEK. Žid…?
UHRÍK. Áno, áno…! (S úľavou.) Nebol krstený svätenou vodou – iba židovským nožom, ručím za to…!
TOMKO (vybuchne). A vašou britvou, Uhrík, vašou britvou…!
UHRÍK (s chvatom, sugestívne). Tie oči… tie reči… To len oni majú taký prebrúsený jazyk… takú bezočivosť ! Spomnite si, ako urážal pána Fischla! To len žid tak nenávidí… a pohŕda každým okrem svojich…okrem seba… Bol tu taký sám… a nemal s kým držať… nuž držal iba sám zo sebou…a proti nám!
18. UHRÍK. Nekričte, pán učiteľ… na mňa sa nie! Ja predsa nemám na svedomí židov…! Od vekov ich ktosi bije…katuje…likviduje… prečo sa chcete vyvŕšiť práve na mne…?! O jedného žida viac alebo menej, na tom dnes už nikomu…
TOMKO. O jedného človeka…! O jedného človeka…!!
UHRÍK. Nechcel som zabiť! Netušil som, že bol žid…! (Kričí.) Ale nemôžem za to…že tá hrča…tá hrča na svedomí, že je zrazu oveľa menšia…!
TOMKO. C h c e t e , aby bola menšia…! Len preto vymýšľate, že bol žid!
Úvaha o svete
19. STAREC (chrapľavo, trpko,) Aj tam sú takí, čo neznajú… neznajú zľutovania… Už niet zľutovania… svet je chorý…. posadnutý motolicou… krúti sa… krúti okolo hriechu… Naša smrť…? Nič! Prášok… popol… dym… A špekulácia! (Gesto na Tuláka.) On má pravdu… Náš prach si budú fúkať do očú…. jeden druhého obviňovať z ukrutenstva… Tak!
Paralela s bibliou
20. TOMKO (zoči-voči) Zabili ste človeka!
UHRÍK. Nechcel som…! Chcel som… chcel som nás…
STAREC. Pśśt …! Počúvajte …! (Meravo načúva, zahľadený kamsi do diaľky.) Počujete…? Kohút spieva… (Hrobové ticho, nepočuť nič – ten spev počulo iba Starcovo ucho.) (Vizionársky.) Stalo sa ako bolo napísané… Prvej, než kohút zaspieval, si zaprel… (Uhríkovi.) Zaprel si v sebe človeka…
Záver
21. STAREC. Napísanéje, že krv…
TOMKO (ostro). My môžeme súdiť… ale nie odsúdiť!
UHRÍK (v akejsi krutej samoľúbosti). Správne, pán učiteľ, správne! Samo Uhrík sa vždy súdi sám… každý si je najlepším sudcom…! (Iným hlasom.) Pozrimeže…akí to nevďační ľudia…! (Na Starca.) Dáva mi kľúč… a prisahal, že ma zmárni… (Na Šusteka.) A tento mi zasa po vojne hrozí súdmi…! (S narastajúcou sebaľútosťou.) Ej, Uhrík, Uhrík… možno lepšie, keď ťa zmárnia cudzí, ako svoji… Holič, zastrelený na úteku…Samko Uhrík, najlepší frizér v meste… Človek, ktorý po celý život statočne žil… statočne pracoval…až kým neprišli tieto všivavé časy…
TOMKO (pochopí). Uhrík, spamätajte sa…!
UHRÍK. Nie, vy ma ešte nepoznáte…! Iba Samo Uhrík pozná sám seba…! (Hlas sa mu zachveje.) Ach, áno, vždy sa bál…vždy sa hrbil, krčil…vždy ho ktosi…čosi…pripučalo k zemi… (Cez slzy.) No ešte má… ešte má silu…vystrieť sa …aspoň raz v živote sa vystrieť…oj, aj Uhrík je chlap, nie baba…! (Zastane nad mŕtvym, drsno.) A ty prepáč, bratku… Uhrík si vždy zaplatil dlžobu! (Zrazu sa zvrtne k živým, hrdo.) Viem, že ten kľúč je môj a prijímam ho. Ale jeden z vás…jeden z vás mi ho musí podať…!
(Nikto sa nepohne.)
No čo je, zbabelci…? Neposlúžite si…?
STAREC (rázne vykročí k stolu podať mu kľúč).
TOMKO. Terezčák…! Ani krok! (Vzrušene.) Ten kľúč… N i k t o  vám ho nepodá, Uhrík!
UHRÍK (mrmle). No dobre…aj tak dobre… (Pomaly, s akousi nečakanou dôstojnosťou ide k stolu. Neprítomne.) Náš starý otec mali takýto kľúč… Od záhradnej bránky… (Schytí kľúč, rýchlo odchádza. Na prvých schodoch.) Povedzte doma, že… že sa za mňa netreba hanbiť! (Pauza.) Alebo… nevravte nič. Zbohom! (Náhlivo kríva hore schodmi.)
BABICA. Ježišukriste…!
FANKA. Nie…nie…! Pán učiteľ, takto nie…!
TOMKO (uteká k schodom). Uhrík…! Vráťte sa! Ihneď sa vráťte! (Uhríka už nevidno, už je hore v temnote, už počuť len jeho drsný – a teraz aj pokorný hlas.)
UHRÍK. Už vás trápi svedomie…? Ach, aspoň viete, že ho máte…! (Kľúč zaškripoce v zámke, dvere sa otvoria, posledný raz zaspieva zvonček. Potom kroky, utekajúce, vzďaľujúce sa neviditeľnou chodbou. A zrazu vonku – už kdesi na ulici – ostrá, krátka dávka samopalu. A potom ticho. A skamenení ľudia v pivnici.)
STAREC (do ticha, tvrdo). Nie… jeho nie… (Na nehybné telo Tuláka.) Iba tohto človeka mi je ľúto…
ONDREJ. Ani nevieme, kto to bol…
TOMKO (ticho). Bol to pútnik na ceste… (Zahľadí sa hore so tmy schodov – na poslednú cestu Uhríka.) Boli to naši…bratia… Naši nešťastný ľudskí bratia…