Miesto Ivana Bukovčana v slovenskej dráme po roku 1945

 

     Až v roku 1938, po získaní autonómie Slovenska v rámci ČSR, napokon zanikla v Slovenskom národnom divadle Česká činohra a mnoho českých hercov a spevákov sa rozhodlo odísť zo Slovenska. Ukončil sa proces poslovenčenia SND, a to tak personálne, ako aj repertoárovo. Koncom 30. rokov a v prvej polovici 40. rokov vznikli aj ďalšie tri slovenské profesionálne divadlá – v Nitre to bolo Slovenské ľudové divadlo, v Prešove Slovenské divadlo a napokon v Martine Slovenské komorné divadlo. A preto v prvých povojnových rokoch v oblasti divadelníctva už bolo na čo nadväzovať.
Významnou udalosťou bolo nariadenie Slovenskej národnej rady z 3. júla 1945 o poštátnení Slovenského národného divadla v Bratislave, obnoveného Východoslovenského národného divadla v Košiciach (neskôr dostalo súčasný názov Štátne divadlo) a Slovenského komorného divadla v Martine (to neskôr premenovali na Armádne divadlo a ešte neskôr na Divadlo SNP, v súčasnosti sa opäť vrátilo k pôvodnému názvu SKD). V roku 1946 ešte založili Novú scénu Národného divadla v Bratislave. K dramatickým autorom, ktorých v povojnových rokoch v divadlách uvádzali, pribudli Peter Karvaš, Leopold Lahola, Ľubomír Smrčok, František Greguš, Juraj Váh. Ako výrazné režisérske osobnosti sa v tomto období začali formovať Jozef Budský a Karol L. Zachar. Ďalej režíroval aj Ivan Lichard, neskôr Tibor Rakovský. Divadlu v Košiciach vtlačil výraznú realistickú pečať umelecký šéf Janko Borodáč, ktorý tam prišiel hneď po roku 1945 z Bratislavy. Povojnovým dramaturgom v SND bol vynikajúci literárny vedec a prekladateľ Jozef Felix. V martinskom divadle bol určujúcou osobnosťou režisér František Kudláč. Repertoár v prvých povojnových rokoch bol otvorený svetu, čo súviselo aj s demokratickým charakterom tohto obdobia.
Situácia v organizačnom uspôsobení, no najmä v ideologickom usmerňovaní divadelnej práce sa dosť výrazne zmenila po februárových udalostiach v roku 1948, keď sa moci uchopila komunistická strana. Na jednej strane sa slovenské divadelníctvo, pokiaľ ide o počet nových divadiel a súborov, rozmáhalo, pretože dominovalo úsilie priviesť umenie čo najbližšie k pracujúcim masám, na druhej strane však bolo zapojené do tzv. ideovej prestavby spoločnosti a spoločenského vedomia, keď dogmatickým vzorom v tomto smere bol Sovietsky zväz. Oficiálne orgány tlačili divadlá do propagandistickej a agitačnej práce, repertoár bol pod prísnym dohľadom a dramaturgia sa stala v podstate ideologickým usmerňovaním divadelnej praxe. Okrem päťsúborového Dedinského divadla vznikli nové divadlá v Nitre, Zvolene, Považskej Bystrici (divadlo sa neskôr presídlilo do Žiliny) a Komárne (maďarské divadlo). V Prešove založili popri Divadle Jonáša Záborského aj Ukrajinské národné divadlo. V piatich slovenských mestách vznikli profesionálne bábkové divadlá. Spolu s divadlami v Bratislave, Košiciach a Martine takto existovala hustá divadelná sieť, ktorá s malými redukciami pretrvala až do súčasnosti.
V povojnových rokoch bola umelecky významná najmä druhá polovica 60. rokov, keď v spoločnosti došlo k politickému odmäku a k značnej liberalizácii, čo sa prejavilo tak v repertoárovej, ako aj inscenačnej zložke nášho divadelníctva. Významné inscenačné činy vznikli pod režijným vedením Jozefa Budského, Jozefa Palku, Karola L. Zachara, Tibora Rakovského, Pavla Haspru, Ota Katušu, Miloša Pietora, Ivana Petrovického, Vladimíra Strniska. V tomto období prvými zaujímavými réžiami upozornil na seba Peter Mikulík a Ľubomír Vajdička. V závere 60. rokov vzniklo v Bratislave moderné, invenčné a novátorské Divadlo na korze. V hlavnom meste pôsobilo aj Divadlo poézie, Pantomimický súbor Milana Sládka a Eduarda Žlábka, Divadlo Lasicu a Satinského, kabaretné divadlo so satirickými ambíciami Tatra revue a po presťahovaní z rodnej obce aj Radošinské naivné divadlo, čo bolo autorské divadlo Stanislava Štepku s jeho osobitou poetikou. Najvýznamnejším a v divadlách najfrekventovanejším dramatickým autorom tohto obdobia bol Peter Karvaš a popri ňom Ivan Bukovčan. Ďalšou významnou osobnosťou bol Štefan Králik.
Peter Karvaš bol významný a v povojnových rokoch v profesionálnych divadlách najčastejšie hraný slovenský dramatik. Viaceré jeho hry uviedli aj zahraničné scény. Patrí aj k najvýznamnejším slovenským teatrológom a je autorom radu teoretických prác z teórie divadla a drámy.
Ivan Bukovčan bol redaktor, dramaturg, publicista, ale venoval sa aj filmovej tvorbe a patrí medzi popredných slovenských dramatikov tej doby. Veselohra Surovô drevo (1954) sa zrodila z typov, deja a atmosféry úspešného filmu Rodná zem, ktorého scenár napísal s J. Machom. Jeho druhá hra, Diablova nevesta (1957), na príbehu upálenia poslednej bosorky zobrazuje deformácie 50. rokov. Vo veselohre Hľadanie v oblakoch (1960) zameral sa na otázky malomeštiackych prežitkov.
Hry Pštrosí večierok (1967), Kým kohút nezaspieva (1969) a hra Zažeň vlka (1970) tvoria triptych. Tieto diela sú celkom iného typu. Sú to hry nastoľujúce životné otázky vzťahu jednotlivca a spoločnosti, morálnej zodpovednosti  či viny za porušenie zásad humanity. Všetky hry spájajú vzájomné myšlienkové súvislosti. Asi najzávažnejšia je otázka strachu a otázka zodpovednosti za existenciu tých druhých.
SND uviedlo aj jeho hry Slučka pre dvoch alebo Domáca šibenica (1971), ktoré exponujú deformácie 50. rokov. V hre Prvý deň karnevalu (1972) zužitkoval svoje skúsenosti novinára z Kuby. Hyperbolizovaný dej i postavy charakterizujú hru Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom (1973). Ivan Bukovčan je scenáristom asi dvadsiatich slovenských filmov, ako napríklad Zvony pre bosých, Sneh nad limbou a trilógie Medená veža, Orlie pierko a Stratená dolina.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch (rokoch normalizácie) napriek ideologizácii divadelnej produkcie vzniklo niekoľko podnetných inscenácií najmä pod režijným vedením Miloša Pietora, Pavla Haspru, Vladimíra Strniska, Petra Mikulíka, Ľubomíra Vajdičku a neskôr Jozefa Bednárika, Blaha Uhlára či Romana Poláka. Oficiálne orgány zrušili činnosť generačného Divadla na korze aj satiricko-kabaretnej Tatra revue. Divadlo poézie pričlenili pod Novú scénu. V týchto rokoch však vzniklo v Trnave dnešné Divadlo Jána Palárika (vtedy ešte Divadlo pre deti a mládež, neskôr Trnavské divadlo) a divadlo v Spišskej Novej Vsi. Najčastejšie uvádzanými dramatikmi boli Ján Solovič, Osvald Zahradník a popri nich Peter Kováčik, Ľubomír Feldek, Mikuláš Kočan a v tom čase začínajúci Karol Horák. Dramaturgicky aj inscenačne najvýznamnejšie úspechy zaznamenávalo slovenské ochotnícke divadelníctvo, s ktorým spolupracovala celá plejáda profesionálnych divadelníkov, spomedzi ktorých najvýraznejšiu pečať originality vtlačili inscenáciám režiséri Peter Scherhaufer, Jozef Bednárik a scénograf Jozef Ciller. Ochotnícke divadelníctvo mohlo dosahovať tieto úspechy aj preto, lebo bolo čiastočne mimo kontroly oficiálnych ideologických a straníckych centier. Najvýznamnejšie celoslovenské ochotnícke prehliadky sa uskutočňovali v Šuranoch, Liptovskom Mikuláš, Spišskej Novej Vsi, Čadci (Palárikova Raková) a v Martine (Scénická žatva).