Charakteristika postáv

Charakteristika postáv
Samuel Uhrík: Je holičom v meste.  Väčšina ľudí v pivnici ho pozná. Je veľmi charakteristická postava čo sa týka vlastností. Už jeho prvý výstup čitateľovi ukazuje časť z jeho tváre. Keď ho doslova hodia do pivnice, nechápe a žiada o vysvetlenie odvolávajúc sa na istého pána Severínyiho. Z jeho slov je vidno že by to mal byť jeho zákazník a tým aj známy majetní človek, ktorý pravdepodobne má nejaké slovo v meste: „Pán Severínyi predsa…To, prosím, nedovolí, nedovolí…! …V tomto meste každý vie, čo je to pán Severínyi…!“ (10)  , alebo na inom mieste hovorí: „Nie…nie…on ma v tejto diere nenechá…!“ (10) Uhrík je rád, že má za „priateľa“ takého pána, ktorý je s ním spokojný, pokladá ho za dobrého známeho a očakáva od neho pomoc. Dokonca ho pred ostatnými vychvaľuje: „Och, pán Severínyi, to je kapacita…jemná duša, básnické črievko…a pozná sa aj s ministrami!“ (10) Toto je dôvod prečo mu dôveruje. Sám seba pokladá za dobrého frizéra a ostatným to dá najavo pomocou slov samého pána Severínyiho: „Rozvalí sa mi v kresielku…zažmúri oči… ja mu pustím britvu po tvári…a on si len tak pradie, ako kocúr…a chváli ma…Uhrík, ty lotor, to nie je britva…to je vetrík…anjelské krídlo…!“ (10) Tu vidíme, že on sám sa považuje za dobrého holiča a lichotí mu keď ho druhí v tom potvrdzujú. To, že sa pokladá za dobrého, znamená pre neho i užitočnosť pre ostatných a v konečnom dôsledku nevyhnutnosť jeho povolania v spoločnosti. Tu sa črtá jeden z argumentov, ktorý postavy neskôr používajú.

    Uhríkov charakter možno vidieť aj v jeho prístupe k momentálnym spoločenským problémom, problémom vlastného národa, vlastných ľudí. V podstate povstanie pre neho nič neznamená, je mu jedno, že bolo potlačené a, že Nemci sú späť. Môžeme to vydedukovať zo spôsobu akým glosuje kartársku vášeň neprítomného Petráša na základe kariet ktoré objavil na stolíku.: „Pán Petráš, no…/Pohráva sa s kartami/ Dlho-dlho nič… a zrazu… za povstania hodí všetko na jednu kartu…! Na tú novú republiku…“ (13), a neskôr: „A kďeže je…? Vo hviezdach, prosím…! Pán Petráš, aj tá nová republika… Nemci sa vrátili – a rozbili mu bank!“ (13)

    Jeho pravá tvár sa počas príbehu celkom jasne odkrýva a čitateľ mu vidí viac do vnútra. Už na začiatku u neho badať známky zbabelosti, keď tulák povie, že už možno nikto nebude doma. Uhrík sa v tom ohradí: „Prečo nie…?“ /Zmorený strachom, v neblahej predtuche./ „Prečo by sme neboli…?!“(19) Táto jeho reakcia nadväzuje na predošlý rozhovor o smrti istého vojaka, kde Uhrík dôrazne ostatných opomenul, že v jeho prípade žiadne vypočúvanie neprichádza do úvahy, pretože býva až za mestom, teda ďaleko od miesta vraždy.

    Neskôr, keď príde pán Fischl, ktorý im chce pomôcť dostať sa odtiaľ, Uhrík ukazuje svoju sebeckú tvár a znova spomína pána Severínyiho: „A keby ste ráčili… pánu Severínyimu…že som tu. Že aj Samo Uhrík sedí!“ (27) Tento jeho zjavný egoizmus by sa na jednej strane dal chápať, pretože je prirodzené myslieť najprv na seba. No neskôr keď sa postavy ocitnú v omnoho horšej situácii, uvidíme, že v prípade Uhríka nejde iba o zdravý egoizmus. Dostáva sa do častých hádok s Tulákom, kvôli výrazne protichodným názorom a to hlavne vtedy keď sa jedná o oslobodenie. Tulákovi je to jedno a Uhrík sa čím ďalej tým viac stavia proti nemu a dokonca sa mu vyhráža: Uhrík: „Pozor, kamarát, zavadziaš… Ešte slovo a…“

                 Tulák: „A čo…?“ /V holičovej ruke sa blysne britva./

                 Uhrík: /Zrúkne./ „A vyrežem ti ten tvoj všivavý jazyk…! Vymiškujem tú tvoju pýchu…!“

                           /Britva sa zatrasie pred nehybnou tvárou Tuláka/(28)
Tu vidíme, že holič Uhrík je veľmi prchkej povahy. Nedokáže sa ovládať a keď je dlho uzavretý v jednej miestnosti s ľuďmi, z ktorých nie každý mu je po vôli, začína byť nervózny. Hoci po prvom útoku na Tuláka sa mu horko ťažko ospravedlní, stále má neho zatvrdnuté srdce a nie je úprimný: „No, čo sa tak dívaš…?! Nemám nervy zo železa… ja som už taký!“(28)  a pokračuje: „A ty my akosi nesedíš, bratku…! Nikto z nás nemá právo sa tu vyvyšovať…! A zavadzať, prosím, kašľať na druhých, dočerta…!“ (28) On sám hovorí, že netreba kašľať na druhých, no nie je príkladom opčného postoja.

   

    

    Na postave Uhríka je veľmi jasne vidieť zmenu v prístupe k ostatným v dôsledku nepriaznivej situácia. Keďže sa nachádza v ohrození smrti , mení to jeho charakter veľmi výrazne. Je zničený, ustráchaný o vlastný život, bojí sa len o seba. Chce s toho čo najskôr vyviaznuť a keď zisťuje, že mu jeho vysokopostavený známy nepomáha, nadáva a je ešte viac nervózny: „Pán Severínyi… Jeho tvár… jeho jemná kožka… len moja ruka ho vie opatriť! My… my sme si predsa rozumeli… /Zrazu ním zalomcuje divá zlosť./ Ach, to staré prasa…! Desať rokov sa trápim s tou hnusnou, spotenou plešinou… s tou mastnou bravčovou papuľou…desať rokov mu strihám ešte aj chlpy z nosa…! Fuj! Také štetiny nemá ani divá sviňa…! Ach ten starý ožran… pažravec…ach, ten kurevník…! /Klesne na diván zalejú ho slzy krivdy a sebaľútosti./ Prečo mi to urobil… desať rokov… mne…mne Uhríkovi Samkovi…?“ (41) Tu vidíme, že mu je ľúto iba samého seba a plače len nad sebou.

    Jeho konanie sa stáva stále viac agresívnejším a situácia v pivnici sa kvôli nemu veľmi vyhrocuje. Všetko okolo ho vyrušuje, vadí mu keď niekto vedľa šuchoce, pohybuje sa, je. Už mu vadí aj prítomnosť ľudí. Je čím ďalej tým viac zdrvený. Je posadnutý svojou vlastnou záchranou. To sa ukazuje keď bez dôkazov obviňuje tuláka z vraždy vojaka a to len kvôli tomu, že má podozrivý lovecký nôž: „Ty zomrieš…! Ty si zabil vojaka…! /Nepríčetne./ Na tom noži musí byť krv…! No ukáž… ukáž, daj ho sem!“(36) Keď babica povie, že takým nožom zabili vojaka. Je si už úplne istý, že to nie je náhoda a chce ho udať, keď príde pán Fischl. Keď mu pán Fischl povie, že to z určitosťou nebol tento tulák neverí a vykrikuje, že to nemôže vedieť. Učiteľ Tomko ho kritizuje ako sa opovážil obviniť nevinného človeka a on na to: „Stalo sa niečo…? /V zlostnej obrane./ A vy ste vedeli, že je… taký nevinný? Dočerta- opýtať sa predsa môžem, keď mi ide o kožu…!“(47) Pred ostatnými sa obraňuje uzatvára sa do vlastného strachu a vytvára si aj pomyslený múr medzi ním a druhými, ktorý sa nakoniec už nebude dať prekročiť. Trápi ho len myšlienka záchrany svojej kože, vlastnej existencie.

    Je pyšný sám na seba a hrdý na to, že je Samo Uhrík. On predsa nemôže zomrieť len tak… náhodou a ako sám hovorí, ako oslepený zajac pred autom. Nemôže zomrieť tak ľahko, nemôže čakať na smrť oslepený, nič nerobiac. Táto jeho aktivita však nie je prospešná pre ostatných.

    Sám sa ohradzuje, že on nemôže byť vybraný, pretože má doma ženu, brata a sestry. Že na neho niekto čaká a bojí sa o neho. Kontroverzne apeluje na Tuláka: „A život jedného…niktoša? Akú má cenu…?!/Zúrivo proti nemu./ Nijakú… nijakú…!“ (49), pričom znova myslí len na seba.

    Uhrík by bol schopný obetovať hocikoho len aby prežil on sám. V scéne kde starec hovorí o vlastnej smrti a zároveň však aj o poslednej povinnosti v jeho živote a to pomstiť svojho syna, Uhrík mu odpovedá: „Isteže, oko za oko … Taký je zákon. /Opatrne, úlisne./ Len či už nie ste pristarý.. na také veci? Či… či by nebolo lepšie, keby to urobil… niekto za vás… niekto mladší…?“ (52) Možno tým myslí seba a tým sa ukazuje čitateľovi a osoba schopná zabiť druhého človeka, no hlavne chce starcovi nepriamo navrhnúť nech sa za nich a teda aj za neho obetuje. Navrhuje a zároveň príma akékoľvek riešenie, ktoré jeho neohrozí a ostatných kritizuje za ich pasivitu. Neváži si ľudský život pokiaľ nejde o jeho vlastný. Už neostáva človekom mení sa na zviera. Niekde vo vnútri v ňom vyhráva ta zvieracia stránka- prežiť za každú cenu, silnejší prežije. Stráca ľudskosť: „A smiem sa spýtať – čo mi to pomôže? Zachovám si tvár – a prídem o hlavu! /Tulákovi, plný hnevu./ Bez tváre sa dá žiť – ale bez hlavy nie, ty blázon…!“ (55)

    V posledných pasážach čakania sa jeho strach vystupňuje do krajnosti. Nemieni čakať na Fischla aby sám s klobúka vybral jedno meno, pretože to by znamenalo, že to môže byť aj on: „Ja nie som martýr… mučeník! Ja nemám na to postavu…! /Zúfalo./ Som len obyčajný holič… a chcem žiť…pracovať…holiť a strihať… a starať sa o tie všivavé ľudské hlavy!“ (57) Je zúfalý, chce si zachrániť krk. Najskôr obviňuje Tuláka, že privoláva ich smrť. a keď Tulák zas opakuje, že treba za každú cenu ostať človekom, hystericky odpovedá: „Počujete…? Za každú cenu…? /Posadnutý strachom, nenávisťou./ A viete, prečo tak vraví…? Jeho život už nemá nijakú cenu – preto! On je už stratený… a on to vie…on to vie! Je to človek na úteku… štvaná zver… Keď ho chytia je koniec! Len preto pohŕda životom… jemu už na ničom nezáleží! On už nemá čo stratiť…!“(57) Tulák je podľa neho už teraz mŕtvy a preto mu nezáleží na živote a chce všetko nechať tak. Hovorí mu: „… ty sa už černieš zemou, páchneš hrobom – ty si smrť sama…!“ (57)

    Kvôli vlastnej záchrane je schopný hocikoho udať: „Stačí povedať…jedno meno! A to je všetko…! …Stačí, keď sa dohodneme na tom jednom mene… majorovi je to predsa jedno… on potrebuje iba jeden kus… jednu hlaveu…!/ Brutálne, víťazne./ A tá hlava nemusí byť práve naša…! “(58) Toto je ďalšie z jeho sebeckých riešení, hoci ho druhí za to kritizujú on sa nemení k lepšiemu a jasne dáva najavo svoju povahu: „Ja som sám… sám so sebou…! /V zúfalej obrane./ Človek má predsa právo nebyť s nikým…! Iba sám… sám so sebou…!“ (59)

    Uhrík je charakterovo opačná postava vzhľadom k Tulákovi, preto je medzi nimi ostrý konflikt, ktorý končí keď Uhrík nepríčetne zabíja Tuláka. Nenávisť mu zatemňuje hlavu a vstave úplného vytrženia spácha čin ktorého sa najskôr zľakne a jachce: „Veď ja… ja som nič… To len tá ruka…/Zhrozene pustí britvu na zem./ Bože môj…! Akoby… sama od seba.“ (59) Potom sa ohradí tým, že chcel ostatných zachrániť.

    Keď príde Fischl hovorí, že tulák sa zabil sám a tým je vlastne problém vyriešený. Že sa zabil lebo sa že vraj bál mučenia a vypočúvania. Týmto očiernil Tuláka a ostatní to už nestrpeli a povedali pravdu. Uhrík sa zarazil a dostal strach no keď pán Fischl nechcel počuť nič viac a odišiel on znova opakoval, že urobil len dobre a ukázal sa v ňom znova ten zvierací pud: „…Dnes každému ide o jedno…! Vydržať… prežiť… Zachovať sa…!“(65)

    Ostatným sa vyhráža, že majú svedčiť, že to bola samovražda. Hovorí im: „Áno, áno…! Spoluvinníci – -to je to správne slovo! A tú hrču na svedomí… tú hrču budeme mať všetci! Všetci, čo si mojou zásluhou zachránia život…! /Hlas sa mu lomí./ Ľudia žijú aj s mlynským kameňom na duši… Kristepane dá sa žiť aj s hrčou…!“ (65) Tu ho začína ťarcha jeho činu lámať. Sám seba presvedčuje, že urobil správne: „Bol to nepriateľ! Kuvik, čo nám spieval o smrti…! Musel som… musel som ho odplašiť…! Bol taký…cudzí medzi nami… taký sám… taký zbytočný! Ani sove meno nepovedal… nič… A mal také… čudné oči…čudné reči… spôsoby… …aj…aj o  r a s e čosi vravel – pamätáte Nie, nie… to nebol zajatý povstalecký vojak…! To vôbec nebol vojak! …Viete, kto to bol…? Bol to žid…!“ (66) Obviňuje ho ešte aj po smrti, že bol proti všetkým a iba urážal a myslel na seba a vlastne hovorí o sebe. Hovorí, že on sám nie je proti židom, aj tí mu dávajú zarobiť. No neváži si ich: „O jedného žida viac alebo menej, na tom dnes už nikomu…“ (67)

    V závere Uhrík prekvapuje svojim konaním. Pochopí, Že on je ten, ktorý musí teraz umrieť, je to jeho údel, zaslúži si to. Má umrieť aby tým vykúpil ostatných. Nechce aby ho zmárnili vlastní: „Ej, Uhrík, Uhrík…možno lepšie, keď ťa zmárnia cudzí, ako svoji… Holič, zastrelený na úteku… Samko Uhrík, najlepší frizér v meste… Človek , ktorý po celý život statočne žil… statočne pracoval… až kým neprišli tieto všivavé časy…?“ (68) Táto zmena je neočakávaná. Je to nejaké priznanie sa, Uhrík sa chce ešte raz v živote vystrieť a ukázať, že je chlap. Chce splatiť svoju dlžobu aj Tulákovi. Sám sa pokladá za akéhosi mučeníka, svoju smrť pokladá za sebaobetovanie pre druhých.
Tulák:  Je to jediná postava s desiatich, ktorá nepochádza z mesta. Nikto z ostatných osôb v pivnici ho nepozná. Sám sa im predstavuje ako „Nikto“. Pokladá možno za nepodstatné aby sa im predstavil. Ľudia v pivnici sa k nemu správajú dosť podozrievavo pretože nevedia kto to je a čo môžu od neho očakávať. Spočiatku čitateľovi pripadá ako postarší, mrzutý pán, ktorému vadí spoločnosť. Vyzerá ako nekomunikatívny a arogantný človek no v skutočnosti opak je pravdou. Na pohľad si neváži ľudí s dokonca sa ironicky posmieva ich naivite(o Nemcoch): „Celkom iste. Donesú vám ruže a s plačom odprosia.“ (12)

    Vysmieva sa ostatným ako sa vyhovárajú, že nie sú odtiaľto a bývajú kdesi ďaleko. Že každý má svojho svedka a ťahá sa od krvavej veci čo najďalej. Vysmieva sa ich strachu a zbabelosti. On sám sa nebojí hoci si plne uvedomuje situáciu možno ako prvý zo všetkých: „Nikto z nás už možno… nebude doma… Spočítali ste, koľko nás tu je…? …Je nás desať…! /Ondrejovi./ No povedz, Ondrík… obyčajná náhoda, nič inšie…!“ (19) Uvedomuje si to tak isto ako učiteľ Tomko, no na rozdiel od neho to dáva najavo. Nemlčí, nebojí sa povedať pravdu a tým možno aj strašiť ostatných. Vtom sa od Tomka odlišuje: „To nie je náhoda. To je taký starý zvyk./Tomkovi./ A vy to dobre viete, nie sme deti, pán učiteľ! …Za jedného cudzieho – desať našich.“ (19) Dá sa povedať, že Tulák vidí do ostatných ľudí. V Tomkovi vidí jedného z mála inteligentných tu dole asi iba sním a Ondrejom sa rozpráva bez pohŕdania. Celú situáciu zväčša pozoruje zo svojho miesta pri schodoch. Nezapája sa často do rozhovorov, konverzáciu preruší iba keď sa treba vyjadriť k závažnosti situácie alebo zaujať mravný postoj. Vidí situáciu celkom jasne, je veľmi rozumný a dokáže dedukovať. Uvedomuje si, že je medzi nimi aj dieťa no zároveň chápe, že to na veci nič nemení. Stále sú desiati, idúci na smrť.

    Je tu badať očividný odpor voči Nemcom z jeho strany. Viac, krát ich kritizuje a pohŕda nimi. Dištancuje sa od zodpovednosti za vojakovu smrť vysvetľujú Fischlovi, že to bol jeho hosť alebo hosť vlády. Očividne no zároveň opodstatnene uráža druhú stranu a to cez Fischla, ktorý im však prišiel pomôcť. No ani jeho si neváži, pretože je Nemec a ubytováva Nemcov. Neskôr sa tiež ironicky vysmieva zo záujmov ríše ako reakcia na potrat: „Poškodili ste záujmy ríše. Ríša si želá, aby sme sa množili… Aby tá veľká ríša mala ďalších lacných sluhov.“ (40) Ostro kritizuje aj ich dobyvačnosť no zároveň ich varuje: „…a potom v Belgicku… Holandsku… vo Francúzsku… a potom v Dánsku… v Nórsku… a potom v Grécku! /Už nemôže zastať./ O pár mesiacov sa takmer celá Európa stala vašim rukojemníkom… žrali, hltali ste krajinu za krajinou… cudzie mestá, ulice, cudzie rieky, cudzie mosty… cudziu slobodu i národy…! To je váš šialený sen… zožrať celú zemeguľu… ale už sa dusíte… dusíte…!“ (46) Veľa ľudí to chápalo, no málokto to dokázal nahlas vysloviť. Tulák to dokázal, možno ho ku tomu donútila situácia, očakávanie smrti. Keďže dobre pozná situáciu vysvetľuje a vôbec sa nebojí reakcie okolia, pomenúva veci pravými menami: „/Neprítomne./ Keď sa nenájde… tak nás obesia. V lepšom prípade – zastrelia.“ (22)

    To, že nemá rád Nemcov ukazuje aj na momentálnej situácii v meste: „Tak nech sa tí vojaci vrátia domov…! A nech si obsadzujú svoje mestá…! A nie naše…!“ (26) Tak trochu ironicky ukazuje svoj postoj. Tento jeho postoj sa však nemení počas celého príbehu je voči Fischlovi ironický a vysmieva sa im. Vybuchne a znova ako keby ponúka Fischlovi a aj ostatným riešenie situácie. Vlastne by sa nič nestalo keby tu Nemci neboli. Nezomrel by nemecký vojak. Týmito svojimi názormi chce provokovať, ukázať akúsi vzburu. Nesúhlas so situáciou a potrebu niečo zmeniť. Vyhnať okupantov a vrátiť Slovensko naspäť do normálnych koľají.

    Je odlišný od všetkých ostatných a vyniká svojou hrdosťou, čím je zároveň úžasným protipólom Uhríkovi: „A čo ste čakali…? Že si pred vami – na riť kľaknem? /Pohŕdavo/ Pozdravujem pána majora! A za mňa… za mňa prosiť nemusíte…!“ (27) Je nie len hrdý ale aj odvážny, rozhodný a neoblomný. Nebojí sa majora, Fischla ba ani smrti. On dobre chápe ako to pravdepodobne skončí, no nejde prosíkať o milosť, to je pod jeho úroveň. Uvedomuje si, že teraz je jeho život v rukách Nemcov no i tak sa nebojí odporovať: „Už ste nám zakúrili…! /Zlostne za Fischlom./ ale raz… raz aj vám bude horúco…!“ (28) Vie si presadiť svoje názory a dokonca sa vyhrážať Nemcom.
Neverí Fischlovi a ani jeho sľubom, aj keď nepochádza z tohto mesta vidí vo Filschovi len Nemca, nepriateľa, neschopného pomôcť. Neverí jeho slovám: „A čo je dnes… dané slovo?“(29) Keď mu Tomko hovorí, že nemá rád fanatikov a že je zaujatý reaguje takto: „A ja zas votrelcov…! Nemám rád, keď mi cudzie čižmy chodia po dome! /Na Uhríka, Šusteka./ A ani takých nemám rád, čo by tú slinu najradšej vlastnou slinou úctivo vyblýskali…!“ (29) Obviňuje Uhríka so Šustekom z podlízavosti a tým pádom sa stavia na druhú stranu.

    Je veľmi pesimistický a jeho slová znejú presvedčivo: „Pre nás už nič nie je dobre… /Chvíľu uvažuje./ Oni aj tak všetko pripíšu partizánom, aj naše životy… Preto zaistili aj ženy, aby pobúrenie bolo ešte väčšie… A potom rozkričia po svete: partizáni nechali umrieť desať nevinných ľudí, svojich rodákov…! /Tomkovi./ V tom je tá logika, pán učiteľ A ten váš Fischl to dobre vie!“ (29) Ako keby videl do situácie, jasne ukazuje závery, neponúka riešenie situácie, v tomto je pasívny, nezáleží mu na vlastnom živote. No nemôžeme povedať, že by mu nezáležalo na druhých: „Nikto nevie, kto zabil vojaka. A vlastne…nikoho to ani veľmi nezaujíma – to ja to najhoršie! To najhoršie pre nás… A ja sa bojím, že táto noc bude…/Zaváha, nedopovie./“ (31) Tulák sám tuší čo sa môže stať cez noc, v úplnom napätí, neistote. V tomto vidím podobnosť s Tomkom. I Tulák vie čoho sú ľudia schopný. Predpokladá, že keďže nikto nevie kto zabil vojaka, budú sa navzájom obviňovať a na nešťastie pre neho má pravdu.

    Tulák nie až taký chladný a neohľaduplný voči ostatným. Keď sa malé dievča rozplače reaguje: „Odpusťte, nechcel som… Nikomu nechcem brať nádej… /V jeho hlase je nečakané teplo, súcit./ Ale načo sa klamať… falošná nádej je horšia ako… Možno je lepšie, keď sa… Keď sa pripravíme na všetko…“(31) No zároveň ich možný osud nijako neprikrášľuje a svoju priamočiarosť ospravedlňuje tým, že sa treba pripraviť na najhoršie. On sám vie čo je smrť: „Už dva razy išla okolo mňa…Už poznám jej krok… Tu prázdnu, tupú tvár – – – Cítim, zasa sa blíži… a už ma neobíde…“ (31) Týmto ako keby predznamenal, že on bude ten čo určite zomrie. Sám to vo svojom vnútri cíti. Je veľmi skúsený a jeho odvaha pramení práve z toho, že bol už dva krát v blízkom kontakte so smrťou. Stále však vidí nádej, možno nie ani tak pre seba ako pre ostatných okolo: „Už je len jedna -jediná nádej…Modlitba.“ (32) Tu vidno, že je veriaci a verí v silu modlitby a v to, že ona ťa môže zachrániť aj v tej najhoršej situácii, keď všetko ostatné zlyháva. Sám sa odovzdáva modlitbe a v pokore prosí.

    Keď ho Uhrík obviní z toho, že zabil vojaka nožom, ktorým si krája chlieb bráni sa: „ Chcete povedať, že som zabil vojaka…? A teraz si krájam chlieb… a vytŕčam tento nôž, aby ho videl aj slepý…?“ (36) Uhríkove slová obvinenia rýchlo a zručne zavrhne a ostatným dá najavo, že on to nemohol byť.

    Aj keď je odvážny, ešte vždy sa bojí, bojí sa smrti. No neberie ju tak ako ostatný, nie je pre neho hrozbou. Vidí v Uhríkovi strach z blížiacej sa smrti, vie, že aj Uhrík cíti jej blízkosť. Vidí, že zámer Uhríka je jednoznačne určiť jedného. No napriek tomu nie je otvorenejší, nepovie kto je. Iba toľko, že on toho vojaka nezabil. Uhríka úplne zatracuje pripodobňuje ho k tchorovi a tiež jeho životu dáva takú cenu ako tchorovmu. Toto dokazuje, že sa nebojí vyjadriť svoj názor a ich konflikt sa tým jednoznačne vyhrotí . 

    Keď dôjde správa o tom, že umrieť musí iba jeden, zaujíma ten istý postoj ako Tomko: „Domov… domov…! /Snaží sa nekričať./ Ale my sa pýtame, kto bude ten jeden…čo nepôjde!“ (44) Tu sa ukazuje pravá tvár osôb. Túto možnosť, ktorú im pán major ponúkol on hodnotí takto: „ Možnosť urobiť z ľudí zbabelcov, prašivcov, udavačov!/Trpko./ Ach, taký starý recept! A váš major ho dobre pozná!“ (46) Pochopil, že úmysel majora je ich rozhádať, postaviť susedov a priateľov proti sebe. Lebo ak by boli jednotný držali by pokope a ťažké by bolo pokoriť ich.

    Ostro reaguje aj proti Šustekovi a dúfa takí ako on už v budúcnosti nebudú: „ Dúfam, že aj takí muži. Ako vy. Taký posraní. Čo jej už nedáte pokoj /Zapľuje./ Doboha s takým chlapom, čo sa chce zachrániť pod ženskou sukňou…!“ (50) Obraňuje ženu, je citliví, no hlavne vidí úbohosť Šustekovho charakteru, jeho zbabelosť.

  

    Navrhuje odmietnuť majorov návrh a to navzdory iným a toto je jeho vysvetlenie. Ukazuje silu jeho charakteru: „Deviati sa stanú vrahmi! Čo je na tom dobré…?/Na Ondreja./ Tento chlapec… Keby sme boli dovolili, aby vyšiel hore schodmi, tak sme všetci jeho…Deväť vrahov dostane slobodu. A čo potom pán doktor…? Vy by ste vedeli aj potom…spokojne žiť? Takto, na cudzí účet… na cudzom hrobe, Na hrobe tohto chlapca, napríklad…?“ (54) Dovoláva sa Šustekovho svedomia, chce v ňom vzbudiť aspoň aký taký rešpekt voči cudziemu životu. Jasne vysvetľuje, že všetci by boli vrahovia. Aj on by cítil zodpovednosť a nemohol by s tým žiť. Nejde mu o to aby ukázal nejaké hrdinské činy, ale o vlastnosť, ktorá by mala byť každému človeku samozrejmá; schopnosť zostať za každej situácie človekom: „Proti násiliu má človek iba jednu šancu…Chlapec to povedal. Ostať človekom… nestať sa handrou. Zachovať si dôstojnosť… A svoju ľudskú tvár.“ (55) Chce udržať čisté ruky i sebe i ostatným, nechce aby sa z ľudí stali handry. Váži si aj svoj život a chcel by ho žiť lepšie. On nechce žiť pod inými , nie na kolenách, štvornožky ako pes. Chce byť slobodný.

    Vidí podobne ako Tomko čo z nich spravili: „Áno, presne to chceli…Dostať nás sem… Toto chce každé násilie… Aby bol človek iba sám sebou… Osamelý, slabý, zlomený, zúfalý…Aby nestál… aby kľačal…plazil sa po zemi… Aby bol červíkom v hnoji.“ (59) Videl pred sebou Uhríka, ktorý bol dokonalým obrazom tejto skazenosti. On sám sa však v dôsledku nepriaznivej situácie v pivnici nemení, možno iba v tom, že je priamejší, pretože vie, že ho čaká smrť. No zachováva si svoju tvár, tvár človeka až dokonca.

    Tesne pred tým ako ho Uhrík zabil sa dozvedáme, že Tulák bol vlastne povstaleckým vojakom, ktorý utiekol s transportu do koncentračného tábora a to u nás vytvára presvedčenie, že jeho čestnosť, priamosť a smelosť sa vykryštalizovala priamo na povstaleckých bojiskách.    
Tomko: Je to učiteľ v meste. Aj sa správa ako intelektuál. Je to výrazne kladná postava a hlave pokojná. Je rozvážny a nestráca hlavu: „/už zase pokojne, s istotou/.Dnes večer pravdepodobne urobili takú…prísnejšiu kontrolu. Ako občania dodržujú zákaz vychádzania po siedmej hodine./Presviedča aj sám seba./ To je, myslím, všetko, netreba sa znepokojovať.“ (12)

    Súcití s druhými. Jeho slušnosť a správnosť sa prejavuje už na začiatku, keď pani Lekárnikovej povie, že to čo jej urobili Nemci bolo nesprávne a musia sa za to ospravedlniť.

    Zo všetkého najviac sa snaží o to aby ľudia v pivnici neprepadávali panike aby vzťahy medzi nimi boli nenapäté: „Tak dosť! Na vaše hnevy tu niet miesta…! /Ostro, znechuteno./ Dražba… škriepky…Ľudia, a či nemáme inakšie starosti…?“ (14) Neskôr znova podobne zachraňuje situáciu A uisťuje ostatných, že nie je dôvod byť nervózny a hádať sa lebo všetko sa vysvetlí. Chce udržať pokoj, je to humanista, ktorému záleží na všetkých a všetkým chce dobre, pretože verí, že nič nespravili. Teda aspoň nie tí, ktorých pozná. Upozorňuje ostatných a varuje ich, že nemajú vychádzať vonku lebo by mohli vzbudiť podozrenie, že nemajú čisté svedomie.

    On sám nechce priznať, že ho Nemci násilne zavliekli do pivnice a rozbili mu okuliare a poranili ho. Nechce priznať vážnosť situácie aby nevypukla panika. On sám dobre vie čo takáto situácia plná nepriaznivých očakávaní a stresu môže urobiť s ľuďmi a preto si zachováva chladnú hlavu a chladí ju aj iným. Keď sa Ondrej pýta ako to bolo ohradzuje sa a napokon radšej mlčí, no keď sa Ondrej opakovane dožaduje pravdy rezignuje a potvrdí, že to bolo tak. Má rád svojich študentov. Tak ako Ondreja tak aj Mariku a preto ju upozorňuje aby sa nehádala a nedávala tak zlý príklad prítomným nedospelým. Ide mu o morálku a tak chcel aj vychovať Mariku no ako sám hovorí: „Milostivá pani, ani učiteľovi sa každá práca nevydarí!“(16)

    Tomko chce so všetkými vychádzať dobre a vo Fischlovi, ktorý prichádza, aby im pomohol, vidí možnosť vymanenia sa zo zlej situácie a to nie len pre neho ale pre všetkých. Dokonca pred Fischlom ospravedlňuje výbušné konanie Tuláka: „Prepáčte, prosím, pochopte… /Zmierlivo./ V tejto… nejasnej situácii niektorí z nás už neovládajú svoje nervy…“ (22) Je niečo ako narátor, s reálnym nadhľadom sa snaží pre všetkých vybaviť slobodu a u Fischla hľadá porozumenie a ochotu niečo spraviť. Sám obhajuje napríklad starého pána Terezčáka ale aj pani Babjakovú. Obhajuje práva človeka.

    Tomko: „/úsečne/ A vy, prosím, nezabúdajte, že s vami hovoria nevinní ľudia!“

    Fischl: „V tejto vojne nebude nevinných! V nijakej vojne už nie sú nevinní!“

    Tomko: „Oslepli ste, pán Fischle…?! Alebo ten rozdiel… nechcete vidieť…?“

    Fischl: „V čom, pán učiteľ, v čom…?!“

    Tomko: „Sú predsa mocní a slabí… Násilie a jeho obete!“

    Fischl: „Aj slabí vraždia…! Loveckou dýkou, napríklad. A do chrbta…! Nie, nie… Kto zabíja, nie je nevinný!“

    Tomko: „Slabý sa bráni, ako vie. Inú možnosť nemá!“

    Fischle: „Má možnosť – nebrániť sa. Poddať sa tlaku, prispôsobiť. Neučí nás to aj fyzika?“

    Tomko: „Človek nežije podľa fyzikálnych, ale podľa ľudských… podľa zákonov svojho svedomia…!“
Tu sa ukazuje jeho silný humanizmus a pacifizmus. Človeka nevinného bráni za každú cenu. Vidí rozdiely v spoločnosti. Je všímavý. Nechce sa s nikým znepriateliť. Dá sa povedať, že je akýsi ľudomil. Nepraje si aby, čo i nemecké rodiny a ich boli znepriatelené, hľadá spôsob akým sa uzmieriť. Je láska k ľuďom sa prejavuje aj v rozhovore s Fischlom: „…Aký to má zmysel? Desať ľudí… desať obyčajných, neškodných a náhodných ľudí…Starí, mladí…muži, ženy… ba ešte aj toto decko…! Aká je v tom logika, pán Fischl?“ (26) Nie len sa čuduje ale je doslova zhrozený nad tým, že sa vlastne vôbec nekladú rozdiely a všetci, náhodne vybraní môžu byť rukojemníci.

   
Keď Uhrík hrozí Tulákovi britvou zasiahne pretože nemôže dovoliť aby sa rozmohla nenávisť medzi ľuďmi tam dole. Chce zabrániť najhoršiemu, pýta od Uhríka britvu no ten mu ju nechce dať a tiež chce aby sa ospravedlnil Tulákovi. Tomko totižto vie čo ľudia dokážu v kritickej situácii, v ohrození života. Pre neho informácia ktorú doniesol pán Fischl, že stačí keď jeden zomrie, nie je uľahčením, ale vzbudzuje u neho strach z toho, čo je človek schopný urobiť na záchranu vlastného života, preto sa s plných síl snaží udržať pokoj medzi všetkými desiatimi a nedať prepuknúť nevraživosti. Vie, že práve čakanie v nevedomosti je to najhoršie. Keď Ondrej povie, že už iba päť hodín, Tomko mu na to od povie, že ešte päť hodín. Ako keby chcel predĺžiť čas dopriať ľuďom ešte trocha pokoja. Vedel, že čím sa bude čas skracovať ľudia sa budú spraviť nevraživejšie, sebeckejšie, čím ďalej tým viac ako zvieratá. Keď im donesú chlieb on sám ho rozdeľuje, pretože ostatní by toho už neboli schopní.

    Neskôr si Tomko sám uvedomuje aká je naozaj situácia: ľudia sa hádajú, on už to nevládze udržať pod kontrolou. Sám sa rozkričí a znervóznie: „Fischl sa nám posmieva. Keď on sedel v tejto pivnici, tak im naši nedali. Preto nám poslal túto „hostinu“ – ale sám neprišiel.“ (35) Týmito slovami sa priklonil teda na stranu Tuláka, že Fischlovi sa nedá veriť, lebo je predsa len Nemec.

    Keď sa dozvie, že babica vlastne zabila nenarodené dieťa, vyjadruje svoj ostrý nesúhlas a kritiku. Cení si život a to aj nenarodených detí.

    To že ich samých nechal rozhodnúť o osude jedného z nich, bola podľa Tomka od majora: „Maximálna krutosť, pán môj…! (46) Je vrcholne neľudské poslať niekoho na smrť a Tomko to samozrejme tak aj berie. Odmieta túto možnosť a následne hľadá inú. Bojí sa ako sa budú správať ostatní. Jeho strach je oprávnený: „Zlé semeno už klíči… naše srdcia sa plnia strachom a nenávisťou…/Všetkým s pokorou./ Len o jedno vás prosím… Keby sa hocičo stalo, držme sa ako ľudia!“ (47) Ide mu len o to aby ostatní pochopili vážnosť situácie a tiež to, že strach mení ľudí, to nie sú oni v skutočnosti: „ Poznám toho človeka… nikdy som o ňom nepočul nič zlého.. Je to strach, čo mení našu tvár…Ak môžete – odpusťte mu.“ (47) Uvádza situáciu tak aby ju ostatní pochopili a snažili sa spolupracovať. No nepochopia ho a možno ani nemôžu pretože tlak na psychiku v ich situácii je obrovský. Tomko sám hovorí, že to čoho sa bál sa naplnilo: „Tušil som to… Každý bude nepriateľom každého… všetci budú proti všetkým…/Unaveno./ Čo mám urobiť, synu…?“ (49) Už cíti, že tento boj o udržania ľudskosti v spoločnosti prehral, už nemá čo spraviť. Nevládze neustále kontrovať a zabraňovať nešťastiam. Vidí to už veľmi negatívne: „Áno, bude to tak. Už je t o  t a k – – – Zrádzame jeden druhého. Sami seba… človečenskú podobu…“ (49) Podľa neho je násilia medi ľuďmi vždy iba dočasné a napokon sa vždy pohltí samo v sebe a sebou samým. Tomko jasne naznačuje, že sa netreba protiviť zlu násilím a že sa samo vyhubí. Samého Šusteka obviňuje z toho, že práve on vedie túto vojnu, vojnu neznášanlivosti a odcudzenia sa jeden druhému. Tomko pochopil, že ten hlavný konflikt nie je tam von, tá vojna je v nás a medzi nami.

    Je mu ľúto, že nedokázal zabrániť katastrofe a vyčíta Uhríkovi čo spravil. Pýta sa či bude môcť ďalej s tým žiť a jednoznačne odmieta súhlasiť s tým, že ich Uhrík vlastne všetkých zachránil. Nikto nemá právo brať život a za žiadnych okolností.

    On už nevidí rozdiel medzi domácim a cudzím, známym a neznámym, medzi Tulákom a obyvateľmi mesta. Všetkých čakal ten istý osud, všetci spolu žili v očakávaní smrti.

    Tomko v závere hovorí: „ Ma môžeme súdiť… ale nie odsúdiť!“ (68) On sám hodnotí čin Uhríka ale nemá právo ho poslať na smrť. To čo je správne musí vedieť samotný Uhrík, jeho svedomie. Tomko je však na pochybách či to, že Uhrík ide v ústrety smrti, ktorou chce vykúpiť svoju vinu, je správne. Nakoniec oboch umralých pokladá za svojich bratov, ľudských bratov.   

     

     
Dr. Šustek:  Je to zverolekár, ktorý tiež pracuje v meste. Už v úvode sa odvoláva na svoje povolanie a chce požiadať o prepustenie, chce protestovať. Svojím správaním sa trocha podobá Uhíkovi no určite nie je ako on. Chce utiecť, nemieni tam ostať. Nechápe dôvod prečo by mal. Myslí na to ako by mohol ujsť a hľadá druhý východ. Keď sa pýtajú samých seba kto to mohol spraviť a koho budú vypočúvať. Šustek dáva jasne najavo, že nie je tam odtiaľ a teda nemôže byť ani obvinený. Týmto sa jeho chovanie nápadne podobá na Uhríkove. Ustavičné obhajovanie sa a záujem výhradne o vlastné záujmy. Je však v podstate ešte zbabelejší ako Uhrík: „Osobná prítomnosť zverolekára je bezpodmienečne potrebná – nákaza môže zamoriť celý kraj“ (26) Týmto sa chce vyslobodiť z tohto podivného „zajatia“ a apelovať na svoju nevyhnutnosť hoci aj klamstvom: „A tá slintavka, pán Fischl, slintavka…!“ (27) 
  On tiež, ako Uhrík nemá rád Tuláka, pretože im „to“ kazí. Nemá ho rád pre jeho ľahostajnosť k situácii a pre jeho názory, ktoré sú samozrejme v ostrom kontraste s jeho. Zdá sa ako keby bol nejakou trochu lepšou obmenou Uhríka. On sám zo všetkým čo Uhrík povie súhlasí, našťastie nie až taký aktívny v konaní. Počas celého diela nepovie nič závratné, často sú to iba jedno vetné prehovory, ktoré svedčia o jeho mentalite. Stále sa len čuduje alebo prisviedča Uhríkovi.

    Je dôverčiví voči Fischlovi ale i voči partizánom, podľa neho ich partizáni nikdy nenechajú umrieť. Nedovolia aby krv desiatich nevinných padla na ich hlavy. On si totižto nepripúšťa inú možnosť iba vlastnú záchranu a to hocijakým spôsobom.

    Možno aj cigarety, keďže je tuhý fajčiar, prispievajú u neho k tomu aby sa jeho charakter menil, pod vplyvom tlaku. Sám hovorí, že zošalie ak nebude mať cigarety, po pivnici hľadá tabak a čím ďalej tým je viac zlostný a nervózny. Keď donesú chlieb a vodu chce síce pre každého rovnako ale on zabúda na to ,že sám sa veľmi dobre najedol u svojho švagra na zabíjačke, na druhej strane Tulák dva dni nič nejedol.

    Je dokonalý zbabelec: „A čo ja prosím…? To je len pôrodná baba! Ja mám diplom… ja som tu jediný lekár!… A slintavka…? Epidémia môže zachvátiť celý…“ (38) Myslí si, že je jediný na svete čo má ženu a deti a je jediný na svete čo potrebuje pomoc od pána Fischla. No on mu nevyhovie a to v ňom vzbudí hnev a zúfalstvo, hoci mu Fischl podáva vytúžené cigarety, on reaguje: „Načo sú mi vaše cigarety…! Keď ma dáte obesiť… potom nepotrebujem! Potom už budem nefajčiarom…!!/Zrúti sa do kresla, hlavu zaborí do dlaní. Ticho/.“ (41) Je už zúfalý, očakával dobré správy: „Všetci tu musíme ostať…! Tak ako ste nám pomohli, pán môj…?! Krucifix, aspoň si z nás nerobte bláznov.“(43) Ako čas ubúda aj Šustek začína chápať, že nebude ľahké zachrániť si kožu. Keď Fischl povie ako pán major zmenil rozhodnutie on je jeden z tých, ktorý sú s tým spokojný, ba dokonca sa Fischlovi ospravedlňuje za urážku. Ešte totižto nevie čo to prinesie. Myslí na svoju záchranu a toto mu ponúka riešenie. Pre neho to znamená len, že jeho istá smrť sa stala zrazu, nachvíľu stala tak vzdialenou. Nemieni sa s ňou zahrávať a tým pádom ani zo životom, preto absolútne odmieta možnosť losovania: „ Je nie… nie, nikdy! /Ochromený strachom/ Ja nezverím svoj život sprostej náhode…! Ja som ho v lotérii nevyhral…!“ (45) Nič nechce nechať na náhoda ako Uhrík, aj on by chcel niekoho určiť, kto má ísť na smrť. Keď Tomko a Ondrej odmietnu túto ponuku, okamžite zareaguje: „Drž hubu, sopliak! /Všetkým./ Ľudia majte rozum…! Nejako sa dohodneme…! Prečo majú umrieť desiati keď im stačí jeden?!“ (46) Žiada ľudí aby mali rozum, ale zavrhli srdce.

    Myslí si, že je jediný, kto má ženu a deti, ktoré ho potrebujú. Odvoláva sa na svoje povinnosti nepriamo navrhuje, aby tí starší, čo majú povinnosti boli oslobodení, mysliac pritom len na seba. Cena života stúpa u neho spolu so spoločenským postavením. On by hneď vedel koho sa zbaviť: „Náš život ja oveľa cennejší, ako život – napríklad – t a k e j t o ženy! /Na Mariku./ To vlastne ani nie je žena…! Osoba bez vážnosti… ženská nula, prosím… neschopná rodiť deti..?!“ (49) Neváži si ľudský život žiadny iba svoj: „ Každý človek má predsa inakšiu cenu, hodnotu… Ľudia predsa nie sú si rovní… Nikdy nebolo, ani nebude…!“ (48)  Je mu jed no ostatných, je krutý. On sám sa považuje za niečo viac a preto hodný žiť. Podľa neho nie každý má rovnaké právo a v takýchto situáciách sa musí ten menší podvoliť a obetovať. Je vlastne taký istý ako je Uhrík až nato, že nezabil, pretože by nemal problém hocikoho poslať na smrť a teda vlastne nepriamo, ale predsa zabiť. Dokonca i starca ktorý už ma podľa neho život prežitý a nikomu chýbať nebude.

    Nie je mu ľúto Tuláka, keď zomrie násilnou smrťou. Berie to tiež ako i svoju záchranu. Necíti žiadnu zodpovednosť. Je vrcholne necitlivý a bezcharakterný a znova sa prejavuje jeho egoizmus: „A ja sa pýtam – prečo? Práve teraz, keď sa veci vyvinuli v náš prospech! Práve teraz budeme zrazu takí… takí sentimentálni…?“ (65)

   

   

   

   
Citáty do problémov: dôsledky zlej situácie počas vojny a odtrhnutosť rodín…:
„Čakala som na hovor s manželom…nakoniec mi povedali, že spojenie je prerušené, a keď som vyšla z pošty, tak ma…“ (12) – pani Lekárniková
Problém komunikácie: Starec:„Za svoje p o c t i v o zarobené grošíky…!“ (13)- (starec babici)

                                     Babica: „Že ma tak tresceš, panebože…! Ešte aj s týmto chlapom musím tu dýchať                   jeden…“(14) 

                                         Starec: Bože môj, koľko špiny… koľko zloby…/Zrazu ho zaleje žlč./ Tak prečo aj mňa     strčili do tejto diery…? Spolu s vami…? Čo to rapoceš, baba jedna…? Čo to máš v hlave…samú slamu…? (14)

                                         Babica: „Ty… ty starý podliak! Ty lotor plesnivý…!/Vrieska a ženie sa naňho./ Ty anci krist…ja ťa…ja ťa…“(15)
Problém prostitúcie: rozhovor pani lekárnikovej a mariky na strane 16 hore
Tulák: a keď Tulák zas opakuje, že treba za každú cenu ostať človekom, hystericky odpovedá: „Počujete…? Za každú cenu…? /Posadnutý strachom, nenávisťou./ A viete, prečo tak vraví…? Jeho život už nemá nijakú cenu – preto! On je už stratený… a on to vie…on to vie! Je to človek na úteku… štvaná zver… Keď ho chytia je koniec! Len preto pohŕda životom… jemu už na ničom nezáleží! On už nemá čo stratiť…!“(57)
Práva človeka:

    Tomko: „/úsečne/ A vy, prosím, nezabúdajte, že s vami hovoria nevinní ľudia!“

    Fischl: „V tejto vojne nebude nevinných! V nijakej vojne už nie sú nevinní!“

    Tomko: „Oslepli ste, pán Fischle…?! Alebo ten rozdiel… nechcete vidieť…?“

    Fischl: „V čom, pán učiteľ, v čom…?!“

    Tomko: „Sú predsa mocní a slabí… Násilie a jeho obete!“

    Fischl: „Aj slabí vraždia…! Loveckou dýkou, napríklad. A do chrbta…! Nie, nie… Kto zabíja, nie je nevinný!“

    Tomko: „Slabý sa bráni, ako vie. Inú možnosť nemá!“

    Fischle: „Má možnosť – nebrániť sa. Poddať sa tlaku, prispôsobiť. Neučí nás to aj fyzika?“

    Tomko: „Človek nežije podľa fyzikálnych, ale podľa ľudských… podľa zákonov svojho svedomia…!“