Charakteristika postáv

Tulák
Má tridsať rokov, je to mladý, zarastený chlap. Na sebe má krátky, ošúchaný kabát, starý, sivý sveter a špinavé baganče. Vyzerá ustato, ako obyčajný tulák. Jedine táto osoba je všetkým ostatným v pivnici neznáma. Nepochádza z mesta a na otázku kto je odpovedá: „Nikto!“. Zrejme sa nechce prestaviť. Keďže jeho totožnosť je pre nich záhadou, podozrievajú ho, nevedia čo môžu od neho čakať. Zo začiatku sa nezapája do rozhovorov a správa sa arogantne. Posmieva sa Nemcom ale aj ostatným rukojemníkom kvôli ich naivite, strachu a ich výhovorkám.
Je prvý, ktorý si uvedomí, prečo sú v pivnici desiati a čo to pre nich znamená. Hoci nedáva najavo strach, tuší, že sa nasledujúceho dňa už ani jeden z nich nedožije. „Je nás desať…! (Ondríkovi.) No povedz, Ondrík… obyčajná náhoda, nič inšie…! To nie je náhoda. To je taký starý zvyk. (Tomkovi.) A vy to dobre viete, nie sme deti, pán učiteľ. Jeden k desiatim. Za jedného cudzieho – desať našich.“1 Hoci Tulák si uvedomuje závažnosť situácie, na rozdiel od Tomka to prezrádza ostatným. Nebojí sa povedať pravdu, aj keď je krutá. „(Neprítomne.) Keď sa nenájde (vinník zodpovedný za vraždu)… tak nás obesia. V lepšom prípade – zastrelia.“2
Tulák má svoje miesto pri schodoch, ktoré zriedkakedy opustí. Odtiaľ sleduje dianie v pivnici. Zväčša sleduje, málokedy sa zapája. Ak už ide niečo povedať, týka sa to hlavne morálnych postojov, vojny, alebo keď treba vysloviť názor na niečo. Nedáva ostatným zbytočné nádeje, má jasnú hlavu a jeho postoje a uvažovanie sú veľmi rozumné. Dokáže zistiť, ktorí ľudia v pivnici sú morálne čistí a ktorí naopak sú vnútorne prázdny a na základe toho sa s nimi rozpráva. Vidí, že Tomko je inteligentný a že Ondrej je silná osobnosť a tiež že Uhrík a Šustek sú obyčajní zbabelci.
Rúško tajomstva okolo neho sa odkrýva pomocou jeho názorov. Jedným z najmarkantnejších je jeho odpor voči Nemcom. Už pri prvej návšteve Fischla v pivnici sa nebojí, nekladie si servítku pred ústa a nahlas vyjadruje jeho postoj voči Nemcom a ich okupačnej politike. „…a potom v Belgicku… Holandsku… vo Francúzsku… a potom v Dánsku… v Nórsku… a potom Grécku! (Už nemôže zastať.) O pár mesiacov sa takmer celá Európa stala vaším rukojemníkom… žrali ste, hltali krajinu za krajinou… cudzie mestá, ulice, cudzie rieky, cudzie mosty… cudziu slobodu a národy…! To je váš šialený sen… zožrať celú zemeguľu… ale už sa dusíte… dusíte…!“3 Neváži si Fischla ani jeho majora. Vykrikuje na Fischla svoje názory, nech Nemci odídu, nech sa vrátia domov, nech si obsadzujú svoje mestá atď. Tento jeho postoj sa nemení počas celej hry. Pri každej Fischlovej návšteve má pre neho provokačné výčitky alebo aspoň ironickú poznámku. Snaží sa vyjadriť svoj nesúhlas a vzburu proti vtedajšej situácii.
Ďalšia Tulákova výrazná črta je jeho hrdosť. On sa, na rozdiel od Uhríka, neskrýva za zámožných ľudí. „A čo ste čakali…? Že si pred vami – na riť padnem? (Pohŕdavo.) Pozdravujem pána majora. A za mňa… za mňa prosiť nemusíte…!“4. Je to pod jeho úroveň prosiť ako Uhrík, Šustek či Babica. Je nebojácny, nebojí sa smrti aj keď tuší, že príde. Nebojí sa ani Nemcov a preto sa im s neoblomnosťou vyhráža.
Nespolieha sa na nikoho. Neverí Fischlovi, ani jeho sľubom, že pomôže. Veď nakoniec, je to preňho len Nemec. Opäť sa osočuje na Uhríka a Šusteka, ukazuje na ich podlízavosť, na to ako sa Fischlovi doslova vtierajú. V tomto smere je pesimista, pretože zo situácie, v akej sa nachádzajú, nevidí, vôbec žiadne východisko. Neponúka riešenie, nesnaží sa za každú cenu prísť na to, ako sa dostať z pivnice. Na jeho živote mu až tak nezáleží. Ale nie sú mu ľahostajné životy ostatných. Vie, že sa treba pripraviť na všetko, aj na to najhoršie. „Nikto nevie, kto zabil vojaka. A vlastne…nikoho to ani veľmi nezaujíma – to ja to najhoršie! To najhoršie pre nás…A ja sa bojím, že táto noc bude…(Zaváha, nedopovie.)“5
Keď sa však Fanka rozplače, v jeho ospravedlnení cítiť teplo a ľútosť. Nechce brať nádej, no zároveň nechce zbytočnú nádej poskytovať. Jeho rozvážne správanie signalizuje, že sa v podobnej hraničnej situácii už ocitol a on to sám aj priznáva, že pozná smrť: „Už dva razy išla okolo mňa…Už poznám jej krok… Tu prázdnu, tupú tvár – – – Cítim, zasa sa blíži… a už ma neobíde…“ 6. Vtedy to ešte nevedel, ale táto jeho predpoveď sa vyplnila. Tušil, že on bude ten, ktorý sa nedožije ráno, pre ktorého to bude posledná noc. Pre všetkých v tomto momente ponúka ako jedinú nádej modlitbu. Z toho vyplýva, že je veriaci a že verí jej silu a pomoc v tých najhorších situáciách.
Je to človek naozaj pevného charakteru, ktorí odsudzuje zbabelosť Uhríka. Akonáhle ho Uhrík obviní z vraždy, kvôli nožu, ktorým si Tulák krája chlieb, zavrhne jeho obvinenie a uistí sa v tom, že Uhrík je poriadny slaboch. „Máte pravdu! (Na Uhríka.) Ak má človek – napríklad – povahu tchora alebo potkana… potom aj jeho život má iba cenu tchora alebo potkana…!“7 Ostatným iba oznámi, že on vojaka nezabil. Keď sa ukáže, že je to pravda, napľuje Uhríkovi do tváre na znak potupy. V týchto miestach je už konflikt medzi Tulákom a Uhríkom poriadne vyostrený.
Šustek je ďalší, ktorý leží Tulákovi v žalúdku. Vidí jeho zbabelosť, úbohosť a jeho snahu zachrániť sa na úkor hoci aj mladej študentky. „Dúfam, že aj takí muži. Ako vy. Taký posraní. Čo jej už nedáte pokoj /Zapľuje./ Doboha s takým chlapom, čo sa chce zachrániť pod ženskou sukňou…!“8
Plne si uvedomuje, aké je majorove rozhodnutie zákerné. Uvedomuje si, že ak ho príjmu, stanú sa z nich všetkých nepriatelia na život a na smrť a všetci by prišli o svoju ľudskú tvár, o svoju podstatu a nad ránom by pustili: „Deviatich vrahov…! Deväť vrahov dostane slobodu. A čo potom, pán doktor..? Vy by ste vedeli aj potom… spokojne žiť…? Takto, na cudzí účet… na cudzom hrobe? Na hrobe tohto chlapca, napríklad…?.9 Snažil sa všetkým ukázať, čo sa z nich stane ak by vybrali jedného na smrť. Ukazuje im, že by museli s pocitom vraha museli žiť až do konca života. On nechce cítiť zodpovednosť za cudzí ľudský život. Všetkým ľuďom by mala byť jedna vlastnosť prirodzená. Ako Tulák hovorí, človek musí ostať človekom za každú cenu.
„TULÁK. Človek nikdy nemá veľa možností… (Pokorne.) No vždy má aspoň jednu. (Pauza.) Ostať človekom.
ŠUSTEK. Ako… človekom? Za každú cenu…?!
TULÁK. Áno. Za každú cenu.
UHRÍK. Počujete…? Za každú cenu…! (Posadnutý strachom, nenávisťou.) A viete, prečo tak vraví…? Jeho život už nemá nijakú cenu – preto! On je už stratený…a on to vie…on to vie! Je to človek na úteku…štvaná zver… keď ho chytia – je koniec! Len preto pohŕda životom… jemu už na ničom nezáleží! On už nemá čo stratiť…!
TULÁK (vzkypí). Prečo si myslíš, že nechcem žiť…?! Ale nie na kolenách… nie na kolenách…! Nie štvornožky ako pes…!“10
Toto je Tulákova hlavná filozofia. Človek musí sa nesmie stať handrou, nesmie stratiť svoju ľudskú dôstojnosť, musí zachovať si svoju pravú ľudskú tvár. Nechce aby sa takto ostatní zmenili, chce u nich zachovať úctu k životu. Na druhej strane, ostatní, ale nie všetci sa menia. Situácia z nich spravila to čo sú, pretože násilie chce aby človek bol: Osamelý, slabý, zlomený, zúfalý…Aby nestál… aby kľačal…plazil sa po zemi… Aby bol červíkom v hnoji. (Uhríkovi.) Aby bol ako ty.“11
Tulák bol smelý, čestný a priamy človek. Až do konca si zachoval svoju ľudskú tvár. Tesne pred jeho násilnou smrťou sa dozvedáme, že utiekol z transportu do koncentračného tábora a že to bol zajatým povstalecký vojakom a nie tulákom.
Samuel Uhrík
Samko Uhrík má štyridsaťpäť rokov, pracuje ako miestny holič. Na scénu prichádza kričiac na nemeckých vojakov, ktorí ho vlečú do pivnice. Už tu sa ukazuje ako arogantný človek, ale v inej podobe ako Tulák. Neustále sa odvoláva na akého si pána Severínyiho. Z jeho reči sa dozvedáme, že pán Severínyi je v meste veľavážený človek a má tam svoj vplyv. Podľa všetkého je Uhríkovím zákazníkom. Nešetrí naňho slovami chvály: „(Blaženo opakuje.) Anjelské krídlo (Uhríkova britva), prosím…! Och, pán Severínyi, to je kapacita…jemná duša, básnické črievko…a pozná sa aj s ministrami!“12. Dôveruje mu, pretože ho Severínyi chválil počas holenia. Uhrík je pyšný na to, že je dobrý holič, že má takého vplyvného kamaráta. Lichotí mu, keď ho Babica pochváli, pretože ho to utvrdzuje v tom, aký je to dobrý holič a že je pre mesto mimoriadne dôležitý.
Uhríkov vzťah k povstaniu je na Slováka dosť netypický. To, že jeho národ bojuje za správnu vec, je mu ľahostajné. Nezáleží mu na tom, že sa Nemci vrátili a že nie je vlastne slobodný. Je to jasné z jeho slov: „Pán Petráš, no…(Pohráva sa s kartami) Dlho-dlho nič… a zrazu… za povstania hodí všetko na jednu kartu…! Na tú novú republiku… A kdeže je…? Vo hviezdach, prosím…! Pán Petráš, aj tá nová republika… Nemci sa vrátili – a rozbili mu bank!“13 Jemu ide o jeho vlastný, súkromný život, v ktorom povstanie a jeho potlačenie zrejme nehrajú žiadnu rolu.
Počas celého deja sa jeho tvár viac a viac dostáva na svetlo. Odkrýva sa jeho pravý charakter a jeho skutočné vlastnosti. Postupne, keď sa dozvedia prečo sú zadržaní, dostáva strach. Badať to na jeho hlase a jeho konaní. Odmieta vypočúvanie, a keď prichádza pán Fischl, Uhrík sa chytá príležitosti a apeluje na Fischla:„A keby ste ráčili… pánu Severínyimu…že som tu. Že aj Samo Uhrík sedí!“14 Ako vidíme, myslí len na seba. A spolu s ním aj Šustek a Babica. Zatiaľ to však nevyznieva ako úplné sebectvo. Až neskôr, keď sa situácia niekoľko násobne zdramatizuje, prídeme na to, že Uhrík je ozajstné zlo.

             Uhrík je v mnohých vlastostiach protichodnou postavou voči Tulákovi a jeho vlastnostiam. Preto sa dostávajú do častých otvorených konfliktov a Uhrík sa nebojí na Tuláka vytiahnuť dokonca britvu a vyhrážať sa mu:(Zrúkne.) „A vyrežem ti ten tvoj všivavý jazyk…! Vymiškujem tú tvoju pýchu…! (Britva sa zatrasie pred nehybnou tvárou Tuláka)“15 Z toho vyplýva, že je veľmi prchký, čo môže byť nebezpečné v budúcnosti. Jeho ospravedlnenie, ktoré s problémami vysloví, vôbec nevyznieva úprimne. „(fučí, mlčí, ošíva sa, zrazu Tulákovi). No, čo sa tak dívaš…?! Nemám nervy zo železa… ja som už taký! A ty my akosi nesedíš, bratku…! Nikto z nás nemá právo sa tu vyvyšovať…! A zavadzať, prosím, kašľať na druhých, dočerta…!“16 Tvrdí, že nikto nemá právo sa vyvyšovať, hoci sa vyvyšuje. Tu sa ukazuje jeho falošnosť.

             Postupne sa mení úplne a z obyčajného holiča sa stáva nepríčetný človek, ktorý nadáva, obviňuje ostatných a snaží sa zachrániť si vlastnú kožu aj na úkor všetkých ostatných. Tento obrat v ňom nastáva, keď sa dozvie, že Severíniymu vôbec nezáleží na jeho oslobodení. Mení to jeho plán čo najskôr bez ujmy odísť. „(Šokovaný mlčí, potom v tichom údive). A kto… ho zajtra oholí…? Pán Severínyi… Jeho tvár… jeho jemná kožka… len moja ruka ho vie opatriť! My… my sme si predsa rozumeli… (Zrazu ním zalomcuje divá zlosť.) Ach, to staré prasa…! Desať rokov sa trápim s tou hnusnou, spotenou plešinou… s tou mastnou bravčovou papuľou…desať rokov mu strihám ešte aj chlpy z nosa…! Fuj! Také štetiny nemá ani divá sviňa…! Ach ten starý ožran… pažravec…ach, ten kurevník…! (Klesne na diván zalejú ho slzy krivdy a sebaľútosti.) Prečo mi to urobil… desať rokov… mne…mne Uhríkovi Samkovi…?“17  Je jasné, že vedel aký pán Severínyi v skutočnosti je, ale úctu k nemu len predstieral aby mal vplyvného známeho. Je to typický malomeštiak. Aj keď ho táto správa doženie k slzám, sú to slzy, ktoré roní sám nad sebou.

             Na postave Uhríka veľmi dobre vidíme ako sa kritická situácia vplýva na konanie človeka. Už mu vadia ľudia, ich prítomnosť, ich konanie, ich reči. Holičov charakter, jeho negatívne vlastnosti sa odkryjú v situáciách, keď musí konať pod tlakom a zo strachu o vlastný život. Ďalší z takýchto momentov je obvinenie a pokus o udanie Tuláka. Stačí mu jedna domnienka, a síce lovecký nôž a je schopný obviniť nevinného človeka, aby si zachránil vlastnú hlavu. Keď vysvitne, že Tulák to nebol, kričí, ešte viac znervóznie a na Tomkovu kritiku prudko reaguje: „Stalo sa niečo…? (V zlostnej obrane.) A vy ste vedeli, že je… taký nevinný? Dočerta – opýtať sa predsa môžem, keď mi ide o kožu…!“18 Okrem jeho existencie a jeho osoby ho netrápi osud nikoho iného.

             Ako argumenty na svoju podporu používa svoju ženu, matku, babku, sestry a bratov. Tvrdí, že nemôže zomrieť len tak, ako oslepený zajac na ceste. Do kontrastu proti sebe stavia Tuláka, ktorý z Uhríkovho pohľadu nemá nič. „A život jedného… niktoša? Akú ma cenu…?! (Zúrivo proti nemu.) Nijakú… nijakú…!“19 Kvôli vlastnej záchrane by bol schopný hocikoho udať. V jeho argumentoch a obvineniach sa často nazvájom podporujú so Šustekom, ale navzájom sa nikdy neobvinia. Napríklad podporuje Šusteka, keď sa snaží presvedčiť Starca, aby išiel na smrť. Pokiaľ niekto navrhne riešenie ktoré ho neohrozí, súhlasí. Ľudský život, okrem jeho vlastného, preňho nemá cenu.

             Už viac nedokáže v sebe udržať nič ľudské. Ostáva v ňom len zvierací pud sebazáchovy. „A smiem sa spýtať – čo mi to pomôže? Zachovám si tvár – a prídem o hlavu! (Tulákovi, plný hnevu.) Bez tváre sa dá žiť – ale bez hlavy nie, ty blázon…!“20 Zaujíma opačný postoj ako Tulák, ktorý si zachovanie ľudskej dôstojnosti stavia nadovšetko.

             Keď sa už nevedia dohodnúť a rozmýšľajú o možnosti ťahania mena z klobúka, zisťuje, že mu prihára a obraňuje sa: „Ja nie som martýr… mučeník! Ja nemám na to postavu…! (Zúfalo.) Som len obyčajný holič… a chcem žiť…pracovať…holiť a strihať… a starať sa o tie všivavé ľudské hlavy!“21 Ale Tulák ho opäť prekukne: „Ale najväčšmi sa staráš iba o svoju.“22

             Tvrdí, že Tulák už nemá čo stratiť, že Tulákov život nemá žiadnu cenu, že Tulákovi už na ničom nezáleží, preto mu hovorí: „Nie, nie ty nechceš…! Ty už nič nechceš …! (Nepríčetne.) Od prvej chvíle škodíš…! Neveril si, že nám Fischl pomôže! A pomohol…! Deviati sa môžu zachrániť – ale ty to nechceš…! Ty si len bludár, čo vábi do záhuby… ty sa už černieš zemou, páchneš hrobom – ty si smrť sama…!“23

            
Tento dlhotrvajúci konflikt a nevraživosť medzi Uhríkom a Tulákom ústi až do smrti Tuláka, keď ho Uhrík vo vyhrotenej situácii v úplnej nepríčetnosti chladnokrvne podreže svojou britvou. Najprv sa naľaká a nevie čo skôr povedať. Vraj to ani nebol on, len jeho ruka. Ale akonáhle prvotný šok upadne, hovorí: „Iba zachrániť som chcel… (Zúfalé gestá.) Teba… i seba… i vás… i vás… náš všetkých…!“24 Uhrík klesá na charaktere ešte hlbšie na dno, keď chce zo svojho zákerného činu ťažiť.

             Pánovi Fischlovi povie, že Tulák s zabil sám, lebo sa bál mučenia a vypočúvania. Pošpinil mŕtveho, vôbec nemá zábrany klamať ešte aj po takom hroznom čine. Opakoval, aj potom, keď toto očiernenie donútilo ostatných povedať Fischlovi pravdu, že urobil dobre a že všetkých zachránil. Snaží sa ostatných zlanáriť na svoju stranu a spraviť z nich spoluvinníkov, aby si odľahčil svedomie a aby nebol jediný zodpovedný. Presviedča ich, že sa im s tým bude žiť ľahšie keď budú všetci vinní.

            Aby získal ostatných na svoju stranu, tak ich začal presviedčať aký bol Tulák nepotrebný, ako im zavadzal, a dokonca si vymyslí, že bol žid. „(S chvatom, sugestívne). Tie oči… tie reči… To len oni majú taký prebrúsený jazyk… takú bezočivosť ! Spomnite si, ako urážal pána Fischla! To len žid tak nenávidí… a pohŕda každým okrem svojich…okrem seba… Bol tu taký sám… a nemal s kým držať… nuž držal iba sám zo sebou…a proti nám!“25 Hovorí o ňom ako o tom najhoršom zo všetkých, pričom opak bol pravdou a Tulák bol jediný chlap zo všetkých a Uhrík bol ten najprehnitejší zo všetkých.

            O to väčšmi prekvapuje Uhríkova premena v závere, v rámci ktorej pochopí, že on je ten, ktorý musí ísť na smrť. „(v akejsi krutej samoľúbosti). Správne, pán učiteľ, správne! Samo Uhrík sa vždy súdi sám… každý si je najlepším sudcom…! (Iným hlasom.) Pozrimeže…akí to nevďační ľudia…! (Na Starca.) Dáva mi kľúč… a prisahal, že ma zmárni… (Na Šusteka.) A tento mi zasa po vojne hrozí súdmi…! (S narastajúcou sebaľútosťou.) Ej, Uhrík, Uhrík… možno lepšie, keď ťa zmárnia cudzí, ako svoji… Holič, zastrelený na úteku…Samko Uhrík, najlepší frizér v meste… Človek, ktorý po celý život statočne žil… statočne pracoval…až kým neprišli tieto všivavé časy…“26 Berie si kľúč zo stola a chce sa dať zastreliť na úteku. Utešuje sa, že on, ktorý sa vždy hrbil a krčil sa vystrie a ukáže, že je chlap a nie baba. Tvrdí tiež, že dlžoby si spláca a odkazuje to už mŕtvemu Tulákovi. V jeho rečiach sú rozpory, pokladá napokon predsa len svoju smrť za akési mučenícke sebaobetovanie.
Tomko

    Tomko je miestny učiteľ Fanky, Ondreja, ale aj Mariky. Má päťdesiatpäť rokov, do pivnice prichádza s rozbitými okuliarami a roztrhnutým kabátom. Je veľmi kľudný, rozvážny a pokojný, rozpráva s istotou. Snaží sa od samého začiatku udržať v pivnici poriadok a kľud. Všetkých presviedča, že sa netreba znepokojovať. Tvrdí, že ide len o takú malú kontrolu, či ľudia dodržiavajú zákaz vychádzania.

            Od začiatku sa snaží o dobré vzťahy medzi ľuďmi v pivnici a o to, aby neprepadli panike a beznádeji :„Tak dosť! Na vaše hnevy tu niet miesta…! (Ostro, znechutene.) Dražba… škriepky…Ľudia, a či nemáme inakšie starosti…?“27 Dokáže zachovať pokoj aj kľud, hoci si plne uvedomuje vážnosť situácie. Ale pre dobro ostatných nechce všetkým oznámiť čo sa deje.

            Keď ho Ondrej začne spovedať a pýtať sa, prečo má rozbité okuliare, roztrhaný kabát a ranu za uchom, zatĺka. No po opakovanom naliehaní Ondreja sa priznáva, že keď počul vojaka kričať, vybehol na ulicu a Nemci ho chytili a zbili. Celú túto pravdu však zatĺkal preto, aby nespôsobil paniku. „Nechcel som… predbiehať udalosti. (rozvážne, presviedčavo, v snahe zabrániť panike.) No ani teraz nevidím nijakú príčinu znepokojovať sa. Pravdepodobne nás budú iba trochu vypočúvať, či o tejto… poľutovaniahodnej udalosti náhodou niečo nevieme. A to bude asi všetko…“28 Všetkým ľuďom verí, že nič nespravili. Je to humanista, ktorému záleží na všetkých v pivnici.

            Je si vedomí toho, čo ich momentálna situácia môže s nimi narobiť a na čo ich môže premeniť. Zachováva si čistú, rozvážnu hlavu. Nerobí unáhlené závery ani zbytočne nedramatizuje. Snaží sa zabrániť hoci aj malým škriepkam, pretože tie spôsobujú napätie a neistotu a hlavne štvú ľudí proti sebe.

            Keď prichádza do pivnice Fischl, Tomko v ňom vidí ich nádej. Je k nemu slušný, ovláda sa, povie mu síce čo si o tom myslí, ale s akousi pedantnosťou a mierlivo. Nesúhlasí zo zaistením desiatich nevinných ľudí. Tvrdí, že je to neľudské. Obhajuje Tuláka: „Prepáčte, prosím, pochopte… (Zmierlivo.) V tejto… nejasnej situácii niektorí z nás už neovládajú svoje nervy…“29 ale obhajuje aj Babicu: „A ja dovolím si apelovať aj na ľudskosť, pán Fischl! Pani Babjaková sa, napríklad, práve vracala od rodičky… konala iba svoju povinnosť!“30 a Terezčáka. Nikdy nehovorí za seba alebo vo svoj prospech. Prihovára sa za všetkých spoločne.

            Z jeho replík cítiť silný pacifizmus, humanizmus a obhajobu prirodzených ľudských práv. Nevidí logiku v uväznení desiatich ľudí v pivnici, ba čo viac, ešte aj nevinných, ktorý s činom nemajú nič spoločné, kvôli jednému vojakovi. Nechápe, čo v pivnici robia študenti, čiže deti, a ženy.

            Keď sa Uhrík vyhráža Tulákovi britvou, rázne zakročí do situácie a snaží sa ich upokojiť. Berie Uhríkovi britvu a žiada ho, aby sa Tulákovi ospravedlnil. Má otcovský a učiteľský prístup aj ku dospelým. Vidí, že potrebujú karhanie a ponaučenia, vidí, že Uhrík nie zrelý vysporiadať sa s takouto situáciou.
V situácii keď im prinesú kúsok chleba a vody, sa opäť Tomko stavia do polohy zodpovedného. Spravodlivo rozdelí chlieb medzi všetkých. Tulákovi nadelí viac, hoci Šustek protestuje. Vie, že by sa ostatní dokázali kvôli kúsku chleba aj pobiť.
Hoci väčšina rukojemníkov zobrala správu o tom, že deviati sa môžu zachrániť s úľavou, Tomko spolu s Tulákom vedeli čo ich čaká. Vedel, že postupom času sa situácia bude zhoršovať a že postupom času nevraživosť prepukne v plnej miere. Napriek tomu sa snažil zo všetkých síl, prehováral ľuďom do duše, chcel aby situácia ostala pokiaľ možno čo najkľudnejšia a najpokojnejšia. Vedomie, že situácia je zhoršená v ňom stupňuje pocit zodpovednosti za seba i ostatných.
Ďalší momentom, keď sa prejavuje jeho humánnosť, je ostrý nesúhlas a kritika Babice za zabitie plodu, čiže nenarodeného dieťaťa.
Potom, ako Fischl odchádza, Tomko silne apeluje na ostatných: „Zlé semeno už klíči… naše srdcia sa plnia strachom a nenávisťou…(Všetkým s pokorou.) Len o jedno vás prosím… Keby sa hocičo stalo, držme sa ako ľudia!“31 Bojí sa ostatných z pivnice, bojí sa, ako sa budú správať. Je dosť možné, že má z nich strach. Z toho že sa premenia na zvieratá. Snaží sa to ostatných vysvetliť, čo sa stane ak si nezachovajú ľudskosť. Napriek jeho snahe a vysvetľovaniu rukojemníci nechápu jeho myslenie a Tomko už len smutne konštatuje: „Tušil som to… Každý bude nepriateľom každého… všetci budú proti všetkým…(Unaveno.) Čo mám urobiť, synu…?“32 Unavenosť v jeho hlase signalizujem, že snaha o zabránenie nevraživosti a zachovania humanity mu nevyšla a že rezignuje. Už ďalej nezvláda stále ľudí poúčať a snažiť sa pomôcť všetkým. Pochopil, že tlak je príliš veľký a proste to nejde. „Áno, bude to tak. Už je t o  t a k – – – Zrádzame jeden druhého. Sami seba… človečenskú podobu…“33 On chápe, že vojna sa odohráva medzi nimi v pivnici.
Po Tulákovej vražde je z tohto činu zdrvený, je mu ľúto, že nemohli zabrániť Uhríkovi vykonať taký čin. Necháva Uhríkovi priestor aby sa priznal, no keď tak neurobí, povie pánu Fischlovi pravdu. Odsudzuje tento čin.
Tuláka označuje za jedného z rukojemníkov, už nerobí medzi nimi rozdiely. Keď sa Uhrík pokúša všetkých presvedčiť, že konal v prospech všetkých, silne mu odporuje a vyvracia jeho tvrdenia. Podľa neho nikto nemá právo vziať život. Odmieta súhlasiť s takýmto vykúpením.
Aj keď Uhríkov čin striktne súdil, stále tvrdí, že to je jediné, čo môže robiť. Rukojemníci v pivnici majú právo súdiť, no v žiadnom prípade nesmú Uhríka odsúdiť na smrť. Preto oponuje Starcovi, ktorý chce v závere podať Uhríkovi kľúč a tým ho vlastne poslať na smrť. Keď si Uhrík sám dobrovoľne volí smrť, Tomko za ním kričí, nech sa vráti. Uhrík mu nie je ľahostajný. Nechce, aby takto zomrel, či je to správne. Jeho posledné slová: „Boli to naši… bratia… Naši nešťastný ľudský bratia.“34 symbolizujú jeho ľudskosť a solidaritu s ostatnými ľuďmi. Aj Tulák, aj Uhrík boli ľudia, ktorý ale zomreli, aj keď nemuseli.
Dr. Šustek

    Je zverolekár, ktorý bol náhodne na zabíjačke u švagra v meste a chytili ho tesne pred odchodom na vlak. Od začiatku neprejavuje záujem o ostatných. Odvoláva sa na zamestnanie, na to, že tam nemôže ostať. Hľadá východ, chce utiecť. Tvrdí, že ho nemôžu vypočúvať, lebo vôbec nebýva v meste. Tu sa prejavuje jeho sebeckosť. Neváha si prikrášliť fakty o šíriacej sa epidémii. „Osobná prítomnosť zverolekára je bezpodmienečne potrebná – nákaza môže zamoriť celý kraj35 V tomto zameraní na seba sa podobá Uhríkovi.

            Myslí na seba, je to veľký zbabelec, hoci zavše sa snaží zakryť svoje sebectvo výhovorkami. On je vraj jediný lekár v pivnici, vonku je nebezpečná slintavka a preto musí byť bezpodmienečne prepustený.
Ku Tulákovi má taký istý vzťah ako Uhrík, keďže Tulák má protichodné názory voči im obom. Šustek je v mnohom podobný Uhríkovi. Majú rovnaké názory, rovnako sa stavajú voči situácii, v ktorej sa ocitli. Ide mu iba o svoj život. Chce, aby na niekoho ukázali prstom a hlavne aby to nebol on.
Vo Fischlovi vidí spôsob záchrany. Preto sa k nemu správa milo, prosí ho, aby sa za neho prihovoril. Vkladá do Fischla dôveru. Možno to považuje za samozrejmosť, že Fischl ho v tom nenechá.
Keď donesú chlieb, ukazuje sa jeho sebeckosť, pretože odmieta poskytnúť Tulákovi väčší prídel, aj keď Tulák nič nejedol a on mal žalúdok plný zo zabíjačky. Znervóznie už len keď mu chýbajú cigarety a z toho môžeme súdiť, že je veľmi rýchlo stráca nervy.
Nadraďuje sa nad ostatných rukojemníkov. Podľa neho on je niečo viac, on je jediný v pivnici,. ktorý má diplom, jediný lekár. Je obmedzený a zbabelý. Myslí si, že je jediný, ktorý má ozajstné právo nezomrieť a zachrániť sa. Fishlova správa o tom, že deviati sa môžu zachrániť mu náramne vyhovuje, pretože od tej chvíle má deväťdesiat percentnú šancu na záchranu. Uvíta toto riešenie, pretože si môže zachrániť kožu. Spolu s Uhríkom odmietajú možnosť losovania, pretože si uvedomujú, že takto sa aj oni môžu stať tými, ktorý pôjdu na smrť. Keď niektorí protestujú proti návrhu vydať jedného nevinného, okamžite oponuje: „Drž hubu, sopliak! (Všetkým.) Ľudia majte rozum…! Nejako sa dohodneme…! Prečo majú umrieť desiati keď im stačí jeden?!“36 Jeho návrh znie síce logicky a múdro, no na druhej strane je neetický a neľudský.
Keď sa začne akýsi výber na smrť, Šustek ponúka rôzne alternatívy a kritériá výberu takým spôsobom, aby nevyšlo naňho. Najprv chce poslať na smrť mladých ľudí, bez povinností (Ondrej a Fanka), neskôr ženy (Pani a Babica), potom ľudí s nižším spoločenským postavením (Marika). Nepriamo ukazoval na určitých ľudí. Dokonca aj starého Terezčáka chcel poslať na smrť. „ Každý človek má predsa inakšiu cenu, hodnotu… Ľudia predsa nie sú si rovní… Nikdy nebolo, ani nebude…!“37 V tomto sa zhodujú s Uhríkom, že sa zaujímajú len o svoje živote a jedine tie pokladajú za dôležité.
Tulákova smrť mu nahráva do karát a preto na vraždu nehovorí nič. Hovorí len, že Uhrík ponesie zodpovednosť za svoj čin, ale teraz je potrebné sústrediť sa na ich záchranu a životy. Tým zase len ukazuje svoj egoizmus a to, že sa chce z pivnice čo najskôr dostať bez ujmy na zdravý.
Šimon Terezčák

            Je to najstarší človek v pivnici. Pracoval ako horár. Bol zaistený na cintoríne pri hrobe. Z jeho replík sa dozvedáme o tom, že je silný veriaci. Neraz sa odvoláva na bibliu, cituje z nej a pasážami z biblie sa vyjadruje ku situácii a zaujíma postoje. Hoci žiada, aby ho oslovovali „pán Terezčák“, nie je to zo samoľúbosti, ale skôr preto, lebo si zakladá na zásadách slušného správania.

            Vidí situáciu a svet reálne. Zamýšľa sa nad situáciou, nad svetom, aký je skazený: „Aj tam sú takí, čo neznajú…neznajú zľutovania…… Už niet zľutovania… svet je chorý… posadnutý motolicou… krúti sa …krúti okolo hriechu… Naša smrť…? Nič! Prášok… popol… dym… A špekulácia! /Gesto na Tuláka./ On má pravdu… Náš prach si budú fúkať do očí… jeden druhého obviňovať z ukrutenstva… Tak!“38

            Voči partizánom cíti odpor, pretože, zabili jeho syna. Často ho varoval, že sa nemal spolčiť s Nemcami. Je to vlastenec, preto mu záležalo na tom, aby jeho syn bol na strane Slovenska. Keď mu Fischl oznámi, že jeho syn nebol zradca, že hral na obe strany, nesmierne mu to pomôže. Konečne môže byť na svojho syna hrdý. V tej chvíli to preňho znamená viac ako dostať sa z pivnice. Nevyvíja veľkú snahu na opustenie pivnice, ale ako hovorí, stále má povinnosť. Poďakuje Fischlovi za túto preňho úžasnú správu.
Záleží mu na tom, aby pomstil svojho syna, aby potrestal jeho vraha. Môže sa to javiť ako rozpor medzi jeho vierou a prikázaním „Nezabiješ!“, ale on chce len očistiť pamiatku svojho syna. Chce očistiť jeho meno, jeho povesť, preto ešte nesmie zomrieť.„Musím…! To je moja povinnosť. Syn ma o to prosí…“39 Hovorí, že až potom, keď potrestá udavača, môže spokojne zavrieť oči.
Je to morálny, zásadový človek. Je pevný, silný a jeho charakter dianie v pivnici neovplyvňuje. Niektoré myšlienky pôsobia sugestívne na ostatných. Ako napríklad jeho pravda o Uhríkovi a o špinení mŕtveho, čo on pokladal za ešte väčšie zlo ako samotnú vraždu. „Keď chlap zabije… keď mu ošiaľ zmúti rozum… a zlosť zalepí oči, to… to sa stáva… to nie je po prvý raz… Ale ty si klamal, udával… ty si mŕtveho špinil.“40 Alebo jeho apelovanie na Uhríka, keď ho prirovnáva ku Judášovi a nepriamo mu naznačuje, že práve on má ísť na smrť. „(Neúprosne.) Iškariotský zradil Pána.. zabil ho bozkom svojím judášskym… A potom horko zaplakal. Odišiel a obesil sa.“41 Podľa neho krv žiada krv a preto musí Uhrík zomrieť.
Ondrej

    Ondrej je mladý, dvadsaťročný študent. Napriek tomu, že je mladý, človek by čakal že je aj neskúsený a takejto situácii bude panikáriť. No opak je pravdou. Ondrej veľmi dobre chápe situáciu, uvedomuje si čo sa okolo neho deje. Správa sa veľmi inteligentne a ako zrelý dospelý človek. Je všímavý, lebo hneď na začiatku zaregistruje, že Tomko im nehovorí pravdu o rozbitých okuliaroch a roztrhnutom kabáte. Chce počuť pravdu a vedieť na čom sú.

            Má pocit zodpovednosti voči Fanke a preto sa ju snaží zo všetkých síl obraňovať. Správa sa ako jej otec, nedá na ňu dopustiť. Vždy sa ju snaží vynechať z rozhovorov, v ktorých sa rozhoduje kto bude ten jeden. Nedovoľuje nikomu, aby ju rátal medzi potencionálne obete. „Neboj sa, Fanka! Ty sa nemáš čoho báť…! (Zastane pred ňou – proti celému svetu.) No povedzte – čo by jej mohli urobiť…?! (Všetci mlčia) Povedz im, koľko máš rokov!
Šestnásť! A ešte len na Vianoce… (Tomkovi.) Pán učiteľ, veď ešte chodí do školy! Veď … veď má ešte biele prsty… biele prsty, zababrané od kriedy…! (V tichu pivnice prudko narastá chlapcovo vzrušenie.) Ešte je pod zákonom… ešte len také dievčatko strapaté…! A nikdy… nikdy som sa jej ani len nedotkol…! Tak ako by jej mohli ublížiť… tí druhí…?! (V zúfalstve.) Ešte nie je súca na lásku… ako môže byť súca na smrť…?!“42

            Takisto ako Tomko chápe, že situácia sa neuľahčí, keď má umrieť len jeden. Ale svojím správaním mnohokrát prevýši dospelých, mnohokrát sa zachová lepšie ako Uhrík alebo Šustek.
Je morálne zásadový a nechápe ako niekto, ako napríklad Šustek, môže chcieť zachrániť si život na úkor mladého neplnoletého dievčaťa. Zo zúfalstva zo situácie a v nádeji, že pomôže situáciu vyriešiť sa sám dobrovoľne chce prihlásiť a zomrieť. Už nevládze vydržať v pivnici s toľkou podlosťou, zbabelosťou, neľudskosťou a zákernosťou. „Áno, áno… prihlásim sa! Ja… ja som nevedel, že sú ľudia takí… takí podlí…!
Pusť ma…! (Trhá sa, kričí.) Nenávidím vás…! Hnusí sa mi táto pivnica…hnusí sa mi celý svet! Ten váš úbohý, farizejský svet…!“43 Je zhusený zo všetkých, nechce prosiť. Ako sám hovorí nechce, aby sa z neho stala handra, chce si zachovať ľudskú tvár, chce si zachovať hrdosť. Keby ho Tulák nebol zachytil, istotne by bol vybehol a obetoval sa.
Fanka

    Mladá gymnazistka, ktorú zo začiatku veľmi netrápi, že bola zadržaná. Drží sa svojich ideálov, sníva si svoje sny a ešte ju nezaujímajú veci, ktoré trápia dospelých, ako napríklad spoločenská situácia. Ondreja zrejme ľúbi, vytvára si ilúzie o budúcom živote s ním. Je detská, naivná, plná snov a túžob.

            Fanka sa veľmi nevyjadruje ku situáciám alebo nevyjadruje svoje názory. Je ešte príliš mladá na to, aby riešila existenčné problémy. Určite ešte nechce zomrieť, no to je jediné, čo môže povedať. „Hlasovať…? (Nechápavo.) Tu je žena, čo mi pomohla na svet… A tu človek, ktorý ma učil abecedu… A pán Uhrík… pán Uhrík mi dával zamatové mašličky do vrkôčikov… a… a toto je chlapec, ktorého mám…(Zadržiava slzy.) Ako môžeme hlasovať…? Proti komu…?“44 Nechce, aby ostatní zomreli, pretože ona necíti voči nikomu z nich nenávisť. Všetkých si váži a nechce nikoho poslať na smrť.
Marika Mondoková

    Je prostitútkou, bývalou Tomkovou žiačkou. Už pri vstupe do pivnice sa všetkým úctivo pozdraví, je slušná. Z jej replík vyplýva, že sa nehanbí za to, čím je. Ona sa tiež chce dostať z pivnice. Chce, aby sa pán Fischl za ňu prihovoril, ale nie je taká sebecká ako Uhrík. Skôr ide o taký zdravý pud sebazáchovy, nie zákerný. Chce žiť, pre ňu je život krásny. Keďže je prostitútka, zdá sa to trochu paradoxné. Ale Marika si váži cenu života.

            Dostáva sa do konfliktov, veľakrát ju osočujú a urážajú, ale ona nestráca hrdosť a bráni sa. V tomto smere je silná. Neprepadáva strachu a ako niektorí, ba dokonca sa ukáže, že má morálne zásady, keď obhajuje starca a vyjadruje zhnusenie nad tým, že ho Šustek chce poslať na smrť: „Všetci si to myslíte…! Skoro všetci! Aby skapal tento starec… aby sa už pobral do psej matere! Aby sa prihlásil on – to si myslíte!“45

            Po Tulákovej vražde sa ukáže jej znechutenie nad vraždou. Ukáže ako veľmi odsudzuje Uhríka za jeho čin. Až vtedy získa odvahu a vykričí všetku zlosť, ktorú mala v sebe. V tomto momente už človek nepochybuje, že aj keď je Marika prostitútka, je vnútorne čistá, ľudská, zachováva si svoju tvár a nestáva sa z nej handra. „No podrež aj mňa…! Všetkých zabi, ty Judáš…! (Akoby až teraz padla na ňu celá hrôza, šok z vraždy, zimnične kričí.) Judáš, Judáš, Judáš…! On…on ho zabil, pán Fischl, táto sviňa! (Zúfalo.) Bože môj, ľudia, prečo mlčíte…?!“46 Váži si Tuláka, označuje ho za jediného chlapa zo všetkých, je citlivá.
Babjaková

    Pani Babjaková pracuje ako pôrodná babica a zadržaná bola keď sa práve vracala od rodičky. Je nahnevaná, pretože vlastne konala len svoju povinnosť, svoju prácu. V tomto momente je ešte pre čitateľa sympatická, pretože nemá dôvod nemať ju rád. Rozpráva o umelých deťoch, snaží sa pôsobiť morálne.

            Od začiatku sa dostáva do konfliktu s Terezčákom kvôli nejakému staršiemu sporu. Navzájom sa urážajú, ich konflikt pokračuje aj v takejto vážnej situácii. Akoby si neuvedomovala, že sú aj dôležitejšie veci, ktoré treba riešiť v danej situácii. Ale neváha nadávať a urážať aj Tuláka, pretože v jej očiach koná proti nim. Chce sa dostať v pivnice von, preto nejaví veľký záujem o ostatných a apeluje na Fischla aby sa za ňu prihovoril.

            Keď sa Fischl vracia, oznamuje jej, že je voľná, major ešte potrebuje meno ženy ktorej pomáhala rodiť, odmietne. Vtedy sa ukáže aká je v skutočnosti a odhalí svoju pravú tvár. Pod tlakom ostatných sa priznáva, že dotyčnej pani nepomáhala s pôrodom, ale s potratom. Vlastne sa ukázalo, že je vrah a zabíja ešte nenarodené deti a dokonca to považuje za pomoc: „Jej mater si šla oči vyplakať, takto.. takto spínala ruky, len aby som dievke spomohla! Čo som mala robiť, pán Fischl…?! A… a veď aj toto… aj toto je lekárska pomoc…! Pomoc jednej sprostej nešťastnici…!“47 Vôbec to nepovažuje za hriech či dokonca za vraždu. Nechápe, že koná v rozpore s humánnosťou a morálkou.
pani Lekárniková

    Je to manželka pána lekárnika. Zaistili ju na pošte, kde čakala na telefonické spojenie s svojím manželom, ktorý sa už dlhšie v meste neukázal.

            Medzi ňou a Marikou vzniká konflikt, pretože pani Lekárniková odsudzuje prostitútky a nechce mať zo ženami ako Marika nič spoločného. Pre ňu je Marika menejcenná. Neváži si jej slová ani Mariku samotnú. Keď sa však Marika prizná, že mala styk s jej manželom. Neverí jej, myslí že ju chce oklamať a preto jej škaredo nadáva: „(Hystericky.) Ty… ty rajda… fľandra… ty besná suka…! (Vreští.) Keď Nemci zmiznú – zdochneš od hladu! Po vojne ti ostrihajú hlavu… a budeš žrať pomyje, ty ploštica…!“48 Z povahy Mariky však môžeme usúdiť, že Marika neklame a že pani Lekárniková sa naozaj vydala za lekáreň a že manžel ju podvádzal.

            Keď Tulák zomrie, tvrdí, že sa mu už nedá pomôcť a že treba myslieť na to, ako sa zachovajú tí živí. Situáciu sa tiež ako Uhrík a Šustek snaží riešiť pragmaticky, nezamýšľa sa nad humánnosťou a nad zachovaním si tváre. Nedá sa povedať, že by situácia odhalila jej skutočnú tvár. Nijak výrazne nenapomáha situácii, nemení ju.
pán Fischl

    Pôvodom Nemec, ktorý obchoduje s drevom. Je to sprostredkovateľ medzi rukojemníkmi a majorom, ktorý zaistil desiatich. Nie je jedným zo zaistených, jeho poloha voči nim je odlišná. On sa nemusí báť o svoj život. Preto vlastne nevieme s určitosťou ako u ostatných postáv povedať aký bol vo svojej podstate, aká bola jeho pravá tvár. Vojnu vidí reálne. Vie že je totálna a že niet nevinných. Vidí vojnu z viacerých pohľadov.

            Snaží sa pomôcť rukojemníkom. Pri prvej návšteve im vysvetlí ako sa veci majú, prečo sú zaistení a čo sa bude diať ďalej. Ukazuje im ich reálnu situáciu, ale taktiež ich, trochu naivne, uisťuje, že sa netreba ničoho obávať a že vinník sa do rána istotne nájde. Vypočuje si ich požiadavky a prisľúbi im pomoc. Cíti zodpovednosť voči niektorým z nich a verí, že v niektorých prípadoch im pomôže.

            Správu, že deviati sa môžu zachrániť prináša s nádejou, že ho ostatní uvítajú s nadšením. Verí, že im pomohol, že ich situáciu výrazne zlepšil a považuje to za veľké plus. Nechápe, prečo ho nechcú prijať a prečo by to mal byť nedobrý návrh. Nie je si plne vedomý toho čo sa rozpútalo v pivnici. 

            Keď sa vracia po tretíkrát a zistí, že Tulák je už mŕtvy, odľahne mu. Pokiaľ si myslí, že to bola samovražda, je spokojný, pretože situácia sa tak vyriešila ostatní môžu byť bez problémov prepustení. Akonáhle však Marika a Tomko povedia pravdu, Fischl odmieta počúvať. Nechce počuť pobrobnosti, stačí mu jeden mŕtvy človek. Bojí sa, že major alebo aj on z toho neskôr bude musieť vyvodiť dôsledky a to on nechcel. Naďalej im chce pomôcť. Tvrdí, že majorovi nič nepovie a ráno mu len oznámi, že jeden človek je mŕtvy, pekne podľa nariadenia.